Nebezpečná hra

1. kapitola

Pohľad Simony

„Simona,proste sa bojíš!" povedal Dano so smiechom. Neznášam keď mi niekto hovorí že sabojím. „ Nie, nebojím sa, len mám rešpekt pred starými budovami!" vyštekla som,schmatla baterku a rýchlim krokom kráčala smerom k opustenémublázincu. Ani neviem prečo som s tým súhlasila. Ach áno, Dano mavyhecoval, ako aj mnohokrát predtým. „Hlavná brána je zatvorená, poďme domov!"zakričala Klára spredu. Vidím že sa bojí rovnako ako ja. Aspoň že mám zámienkupod ako ísť domov. „Tak ju preskočíme, alebo prelezieme!" zakričal zozadu Šimona už sa štveral na hlavnú bránu blázinca. Dano sa uškrnul a vyrazilza Šimonom. Všetci sme preliezli bránu a ocitli sme sa v areáliblázinca. Bol obrovský, strašidelný a zároveň aj nádherný. Malé soškytesne pod strechou, obrovský park pred ním, nechápem prečo chátra. Keď smeprišli k hlavným dverám zistili sme že sú zavreté. Kým Šimi išiel obzrieťzadný vchod, ja som zatiaľ obdivovala precízne vyrezávané dvere. „zadný vchodje otvorený!" zakričal Šimon spoza rohu. Prešli sme dozadu a vošlidnu.

„Už tutakto chodíme asi hodinu, čo tu vlastne hľadáme?" spýtal sa Šimon znudene keďvykopol ďalšie dvere bez žiadneho úspechu. „práve teraz je 0:00, mala by som užísť domov." povedala Klára a ja s ňou musím súhlasiť. Ani neviemprečo Dano vybral tento blázinec, je nejaký divný. „Čo keby sme si zahrali hru?Volá sa príbeh. Pôjde o to že rozprávač povie nejakú situáciu a hráčisa musia zhodnúť na 1 odpovedi. Kto súhlasí? Ja budem rozprávač." povedal zrazuDano s divným úsmevom na tvári. Začínam sa ho báť. „Dobrý nápad Dano."povedala Klára potom čo si sadla na starý gauč ktorý vyzeral že sa každú chvíľurozpadne. Všetci sme si posadali a Dano začal rozprávať príbeh:„predstavte si že ste v starom, opustenom a majestátnom blázincia v poschodí nad vami začujete ako keby niečo začalo škrabať pazúrmio podlahu. Čo urobíte?" povedal a ja som si všimla že na zem pustilmalý meštek. Keď som sa na meštek lepšie zadívala, stuhla som. Bol to čarodejnícky meštek. Ten príbeh malo byť to kúzlo. „Už tu nebudem ani minútu!" vykríkla som a bežala som smerom ku schodom. Zrazu som počula za sebou najšpecifickejší beh. Za mnou bežal Šimon. „Počkaj Simona!" zakričal keď ma dobiehal. Vtom ma stočil a hľadel mi priamo do očí. „Nedovolím ti ísť samej, mám pocit že sa stane niečo zlé a ja nechcem aby sa ti niečo stalo." Povedal tým najvážnejším tónom aký som u neho počula. Teraz sa cítim aspoň o niečo lepšie. Spolu sme zišli dole k zadným dverám. „To nie je možné! Veď keď sme sem šli tak tie dvere boli otvorené!" zašepkal Šimon a začal zúrivo mykať kľučkou. Keď mu to nešlo tak sa ich snažil vykopnúť, ale bez výsledku. „Musíme nájsť s tejto budovy čo najskôr východ lebo to bude náš koniec." Pošepkala som mu a on sa na mňa pozrel so strachom v očiach. Teraz sa začína skutočný boj o život.

Toto je môj prvý príbeh. Píšte mi potom dole že či mám pokračovať, alebo nie.