Nebezpečná hra

7. kapitola

Rozbehol som sa k Simone, keď ju Daniel bodol. Bol to ten najhorší pohľad. Vidieť človeka na ktorom vám záleží viac ako na sebe, ako umiera, je odporné. Keď Simona naposledy vydýchla, zobral som dýku s jej meravých rúka, a v mojej hlave sa odohrávala vojna. „Pomsti ju. Zabi ho, to on môže za tvoje nešťastie." šepkal mi do ucha diabol. „Nemôžeš ho zabiť. Bol pod vplyvom tej démonky. Nemôže za to." dohováral mi anjelik. Ako väčšinou poslúchol som diabla. Na Daniela som uprel pohľad zlomeného, zdeprimovaného a psychicky narušeného človeka. Odhodil som ho do steny a v tom sa ocitol v bezvedomí. „Toto je moja šanca." Povedal som si, a už som si sadal na jeho stehná a bodal. Vrieskal som. A znova bodal. Nejakým zvráteným spôsobom ma to upokojovalo. Keď som sa prebudil z tranzu obhliadol som si Danielove zohavené telo. Na jeho hrudi bolo 66 bodných rán z ktorých tiekli potôčiky krvi. Vtedy som pocítil v hrudi prázdno. Nebol som šťastný. Ani smutný. Proste prázdny.

Keď som pohľadom skenoval zohavené telo môjho niekdajšieho priateľa, uvedomil som si, ako veľa pre mňa znamenal. Som ten najhorší človek pod slnkom. „Mal by som ísť domov, za chvíľu sa rozvidnie." Preblesklo mi hlavou. Z môjho premýšľania ma vytrhol letmé pohladenia na mojom líci. Otočil som sa, ale nikto tam nebol. „Asi sa mi to len zdalo." Povedal som si pre seba polohlasne. „Nie, nezdalo sa ti to. Volám sa Balrom. Som dávna priateľka tvojej priateľky. Zachránila moju krajinu pred zotročením krutého kráľa Grusomondeta. Chcela som vedieť čo sa stalo, a pomôcť ti." predstavila sa mi Balrom. Vznášala sa oproti mne. Jej dlhé plavé vlasy viali, mal som pocit, že jej do tváre veje vietor. Oblečené mala jazdecké nohavice, tuniku a dlhý čierny plášť. „Ja pomoc nepotrebujem. Si len ďalším výplodom mojej fantázie. Bež preč!" zvrieskol som so slzami v očiach. Spadol som na kolená, a začal vzlykať. Balrom ku mne prišla a objala ma okolo pliec. „Neboj, to bude dobré. Ona sa vráti, len neviem kedy. Musíš sa naučiť ovládať svoj hnev, ak chceš prežiť. Moje rady si zapamätaj. Neskôr sa ti zídu. Ja už ale budem musieť ísť." Dokončila svoj monológ, a zmizla. V tejto obrovskej miestnosti som zostal len ja, 3 mŕtvoly a moje výčitky svedomia. Ešte nikdy som sa necítil tak zle. Tak bezcenne.

Vyšiel som z miestnosti a zamieril k záchodom. Potreboval som zmyť zo svojich rúk Danielovu krv. Keď som bol skoro pri záchodoch, za sebou som začul škrípanie pazúrov o podlahu a vrčanie. Rýchlo som dobehol do spŕch. Zavrel som sa v najbližšej skrinke čo som tam našiel a čakal. Ak sa odtiaľ dostanem živý, sľubujem, že už nikdy mi nikto neublíži. Ani psychicky, ani fyzicky. Budem ako ľad. Pevný a chladný.

Čuste!

Konečne som sa dokopala napísať ďalšiu kapitolu. Ja viem, bolo to po trošku dlhšej dobe, ale no čo už. Bolo to z toho dôvodu že som nemala žiadne nápady, a aj keď som niečo mala napísané, nedalo sa to čítať. Takže mi prepáčte. Dúfam že sa vám nová kapitolka páčila, ak áno, dajte hlas a nejaký pekný komentár. Tak toto bude asi všetko čo som vám chcela povedať a čuste!

Vaša Laff