Pozn. autorky: Pred tým ako začnete čítať tento môj výplod fantázie by som vás chcela upozorniť na to, že je to moje PRVÉ dielo takéhoto typu... Inak príbeh sa mal pôvodne volať "Coincidence of fate?" ale nakoniec som sa rozhodla takto. Ospravedlňujem sa za chyby.
Chcela by som tiež poďakovať DenysaN za to, že sa mi na to pozrela.
Na záver len toľko, že koment a vote ma poteší :)) Snáď sa vám to bude páčiť. Andyka
Z menšej skrinky, ktorá sa nachádzala na chodbe jeho bytu si vzal kľúče, peňaženku a cigarety. Mobil mal už dávno vložený v prednom vrecku rifieľ. Z vešiaku zvesil kabát, do ktorého dal veci, čo nutne potreboval. Obliekajúc sa do neho vyšiel z bytu. So zapínaním gombíkov si nerobil žiadne starosti. Vďaka tomuto si ľudia pri lepšom pohľade na neho mohli všimnúť zbraň, ktorá mu svietila za opaskom .
Dvere od bytu zatresol a popri tom, ako kráčal k výťahu si vyberal mobil, ktorý mu nepríjemne vibroval. Nijak sa neobťažoval hovor prijať. Bolo mu jedno, čo dotyčná osoba potrebovala, teraz na nič nemal náladu. Stisnutím gombíka privolal výťah. Čakanie si skracoval poklepkávaním. Zdalo sa mu to strašne dlho pokým sa do výťahu dostal a následne ním odviezol na prízemie. Pri tom to však nebolo dlhšie ako dve minúty. Lenže niet sa čomu čudovať. Je o ňom verejne známe, že čakanie nenávidí asi tak ako všetkých svojich nepriateľov, ba dokonca aj viac.
Diaľkovým ovládaním odomkol svoje nablýskané čierne auto kráčajúc k nemu. Sadol si na miesto šoféra a vyrazil k paneláku, kde bývala jeho priateľka. Cesta mu netrvala dlho avšak aj napriek tomu sa mu to zdalo ako večnosť.
Prišiel k danému bytu a zaklopal. Otvoriť mu však neprišiel nik. Zabúchal znovu, tento krát silnejšie a znovu márne.
Zvolil teda inú taktiku. Vytočil jej číslo. Netrvalo dlho a počul ako sa v byte rozozvučalo jej zvonenie. Ako len tú pesničku nenávidel. Snáď milión krát jej vravel nech si hu zmení, no ona nie a nie. Nechal zvoniť až do konca, ale ona stále nešla.
Zaškrtím ju! Prisahám, že ju zaškrtím! Prebleslo mu mysľou. Nasupene odkráčal preč z činžiaku a oprel sa o svoje auto. Bol príšerne nazúrený. Poklepkával si nohou a pohľadom prečesával okolie. Pozrel na hodinky, ktoré mu zdobili zápästie, aby si overil, koľko má ešte času a vtedy ju uvidel ako kráča vedľa vysokého chalana, ktorý nesie nákupnú tašku.
Pozoroval ich. Nepáčilo sa mu ako s ňou zaobchádza. Smiali sa spolu a on bol k nej neskutočne milý. Nakoniec sa objali, on jej dal tašku s nákupom a pobral sa svojou cestou. Len čo zašiel za roh sa vybral za ňou Zayn.
Bol si istý, že ďaleko nedošla a nemýlil sa. Dohnal ju pri výťahu v momente, keď do neho nastúpila. Dvere sa už zatvárali, ale jemu nerobilo žiadny problém sa cez ne prešmyknúť.
V dievčininej tvári si všimol strach. Už tam nebol ani ten hravý úsmev čo mala, keď bola vonku s tým, pre neho neznámym, chalanom.
Dvere sa zavreli a výťah sa pohol. Zatiaľ nemal v úmysle na ňu vybehnúť. Odkladal si to až do jej bytu a sám nevedel prečo. Aký bol ten dôvod nepritlačiť ju k stene výťahovej kabíny, chytiť pod krkom a poriadne jej vynadať, poprípade jej dať nejakú tú facku.
Trasúcimi rukami odomkla a s poriadne rýchlo bijúcim srdcom prekročila prah bytu so Zaynom za pätami. Tašku s nákupom odniesla do kuchyne a radšej sa hneď vrátila do obývačky. Už si zvykla na to, že s naštvaným Zaynom sa nerado zahrávať.
Zostala stáť v slušnom odstupe od neho. On však tú vzdialenosť razom zrušil a zdrapil ju za ruku. Proti jej vôli a bez jediného slova ju odtiahol do spálne, kde ju šmaril na posteľ.