Stuck in 2010 | j.b. [slovenčina]

6. časť

Dni ubiehali a Justinov stav sa začal pomaly zlepšovať. Stále si nič nepamätal, teda okrem mňa, ale jeho zranenia na tom boli lepšie.

Kráčala som po dlhej bielej chodbe a snažila sa nájsť izbu čislo 114. Keď som do nej vošla nikto tam nebol, akoby tu nikto nikdy neležal. Posteľ bola ustlaná a všetky prístroje boli odpojené. Ovládol ma pocit strachu a úzkosti. Rozbehla som sa do maminej kancelárie, bola som pripravená vyhlásiť celoštátne pátranie, len aby som ho našla. Predsa sa nemohol len tak odísť.. alebo?

"Ma-" rozrazila som dvere no v polke slova som sa zasekla a díval sa na ten pár očí, ktoré som hľadala.

"Prepáčte, nechcela som rušiť. Radšej pôjdem." chcela som odísť no zastavil ma niekoho hlas.

"Nie to je v pohode. Poď sem." usmial sa tým jeho slávnym úsmevom a dokríval ku mne.

"Ahoj." jeho úsmev sa ešte viac rozšíril, vtiahol ma do svojho objatia a pobozkal na líce.

Začervenala som sa a ústami naznačila niečo ako pozdrav.

"Ehm.." niekto si odkašľal a tým nás vrátil do reality.

Pozrela som sa ponad Justinove plece na Pattie, ktorá sa usmievala. Prešla som k nej a objala ju.

"Rada ťa vidím Pattie."

"Aj ja teba, zlatíčko. Ale myslím, že je tu niekto koho vidíš radšej." zasmiala sa a ja som sa otočila na Justina, ktorý sa pozeral na.. môj zadok????!!!

Keď zistil, že sa na neho dívam hlavu sklopil smerom k podlahe a začal sa jemne červenať.

Aww tak roztomilé.

Mamine opakované kašľanie ma prinútilo jej venovať pozornosť.

"Sadnite si deti. Musím vám niečo oznámiť." ako povedala tak sme urobili a čakali na ďalšie správy ohľadom Justinoveho vzťahu.

"Takže ako vždy som sa radila s pá odborníkmi a zhodli sme sa, že tvoj stav už nie je natoľko vážny, aby sme ti tvoj pobyt v nemocnici predlžovali." uprene sledovala Justina a na jej tváry sa pohrával úsmev.

"Čo to znamená? Idem domov?" bolo počuť nadšenie z jeho hlasu a keď som sa na neho pozrela vyzeral nedočkavo.

Znamená to, že môže odletieť.. domov?

"Samozrejme, že tvoj stav nie je ešte taký dobrý, aby si mohol letieť. Ale musíš byť pod dohľadom lekára. Nenamáhať sa a podobné veci. Mal by si čas tráviť s ľuďmi, ktorí v tvojom živote zastávali dôležitú úlohu, mohlo by ti to pomôcť si spomenúť." začal horlivo prikyvovať a čakal čo bude ďalej, vlastne sme nato čakali aj my s Pattie.

No ja som bola ako na ihlách, bála som sa čo bude nasledovať a hlavne som sa bála, že odíde tak rýchlo ako aj prišiel.

"No a keďže som momentálne tvoj ošetrujúci lekár ja, poznáme sa už roky, tak som si myslela, že by si mohol ostať u nás a tak nebyť v tejto nemocnici, ale niekde, kde sa budeš cítiť ako doma. Tvoj stav by sa mohol mnohonásobne zlepšiť. Aj keď si v poriadku, stále sú tu určité riziká." dokončila svoju reč, pohľadom sa obrátila k Pattie a začali dohadovať podrobnosti Justinovho pobytu u nás.

Na ruke som pocítila dotyk, pozrela som sa na ňu a preplietla si ju s tou jeho. Cítila som tisíce splašených kobyliek v mojom bruche a to sa ma len dotkol. Čo by bolo keby sa zopakovalo to čo pred pá dňami? Odvtedy sme sa k tomu nevracali a ja som ta toho celkom bála. Spravila som niekde chybu?

Z mojich myšlienok ma prebudil mamino volanie.

"Beth? My sa ešte musíme dohodnúť. Justin, Pattie zatiaľ môžete počkať na chodbe." usmiala sa a slušne im naznačila, aby odišli.

Ja som len dúfala, že ma nečaká nejaká prednáška a žití s iným chlapcom a podobne.

"Spravila som to najmä preto, že si jediný človek, ktorého pozná a dôveruje ti. Ty jediná mu môžeš pomôcť."

"Vďaka mami. Budem sa snažiť ako to len pôjde." usmiala som sa a rozbehla som sa ju objať.

"Dobre teraz choď. Mám dnes veľa pacientov." zasmiala sa a už ma aj vyháňala z jej kancelárie.

Snažila som sa ich nájsť no uvidela som len Pattie.

"Kde je Justin?"

"Išiel do automatu. Veď ho poznáš." zasmiala som sa a išla za ním.

Chcela som zájsť za roh, kde sa automat nachádzal, ale počula som Justinov hlas a.. Selenin?

Nechcela som počúvať, ale pár slov som predsa len počula.

"Ďakujem za tie roky čo sme boli spolu. Pre mňa to boli najlepšie roky môjho života, ale viem, že ty máš rád stále ju a ja vám nechcem stáť v ceste. Je to dobré dievča Justin, neublíž jej."

Ďalej som už počúvať nechcela a radšej išla späť za Pattie, kde sme na Justina spolu čakali v tichosti.

O pár minút konečne prišiel s tyčinkou twix a my sme mohli konečne ísť.

Nasadla som do auta a Justin si sadol na miesto spolujazdca, Pattie bola vzdadu.

"Si si istý, že ti nebude lepšie vzadu? Nebolí ťa tá noha?"

Naozaj si nemyslím, že by mal brať všetko na ľahkú váhu a už vôbec nie jeho zranenia.

"Je to v pohode Beth. Môžme ísť." usmial sa a ja som len prikývla a s povzdychnutím naštartovala auto.

Cesta trvala už príliš dlho a ja som sa v tom tichu necítila dobre. V túto hodinu je v LA najhoršia premávka a my stojíme v zápche.

Zapla som teda rádio kde hrala pesnička od Austina. Bubnovala som prstami po volante a mala chuť si začať spievať, ale radšej som to nespravila.

Nechcem ho pripraviť ešte aj o sluch.

Keď konečne dohrala pesnička a zápcha zmizla v rádiu začali hovoriť a posledných udalostiach. Moc som to nevnímala, lebo som sa sústredila na šoférovanie, ale keď som začula Justinove meno, okamžite som spozornela a počúvala.

"Ako určite všetci viete, Justin Bieber mal autonehodu, za ktorú vraj nemohol, ale kto vie ako to vlastne bolo. Nikto sa k ničomu nevyjadril a preto ostáva záhadou, či sa táto hviezdička s množstvom problémov ešte vráti na pódium a vô-" vypla som to a pozrela sa ospravedlňujúco na Justina.

Stáli sme na červenej pár minút od domu a ja som si priala, aby som to rádio nikdy nezapla.

Díval sa von oknom a nereagoval na nič, nepomohlo ani keď som sa ho dotkla.

Naskočila zelená a ja som išla tak rýchlo ako mi to zákon dovoľoval. Chcela som byť už doma, preč z tohto auta.

O päť minút som už parkovala a videla vysmiateho otca stáť pred domom.

Pattie sa k nemu rozbehla a začali sa rozprávať o všetkom čo sa za tie roky stalo až zmizli niekde v dome.

Pomohla som Justinovi vyliezť z auta. Vyzeral stále nahnevane a ja som sa cítila zle. Akoby som ukradla lízatko mladšej sestre a mama ma pokarhala. Škoda, že nemám ani mladšiu sestru a ani lízatko.

S povzdychom som vošla do domu a uistila sa, že ma následuje.

"Takže.. vitaj doma."

Nestihla som zareagovať a môj chrbát bol prilepený k dverám a moje pery k tým jeho.

Po dlhšej dobe konečne časť :) Dúfam, že sa páči.
Komenty a vote by potešili :)