Je zvláštne vrátiť sa na isté miesto, kde som prežívala všetky možné pocity. Pechádzať popri zastávke, kde som sa rozišla s mojím prvých chlapcom. Milá spomienka. Alebo moja prvá opica, z ktorej som sa dostávala s kamošmi na ihrisku hraním nášho futbalu. Nikto sa poriadne nevedel trafiť do lopty. Všetkých bolela hlava a boli sme si kúpiť šesť fľašiek minerálky.
No príchod domov vo mne nevzbudzoval žiadne milé spomienky na veci, ktoré som spravila a nemala som. Len na mňa číhali miesta, kde som spravila tie veci, za ktoré sa hanbím.
Prvýkrát úplne na dne, vaňa, žiletka, vidina lepšieho pocitu.. A bolo. Náhodná zhoda okolností, ktorá ma stiahla potom ešte nižšie.
Moja izba. Prvýkrát "tá vec" s niekým, s kým to vôbec nemalo byť.
Nechcela som ísť dnu. Všetky steny dýchali trápením, ktoré som prežívala. Každá jedna vec v tom dome mi pripomínala, čo som prežívala. Neviem, možno ma to aj lákalo... Ale bolo to až príliš bláznivé. A ja bláznivosť neznášam.
Hm, tvrdé slová od niekoho, kto sa práve vracia z psychiatrie.
Ale ja nie som blázon. Už nie.
Jedna z vecí, ktoré ma nikdy neprekvapovali bola, že aj keď som sa zo všetkých síl snažila zakryť svoje pocity, nikdy sa mi to úplne nepodarilo. Aj teraz som stála nad svojou posteĺou a rozmýšľala som, či by som nemohla prespať trebárs u starkej. Lebo moja izba ma desí.
"Ciara?" mama jemne zaklopala na dvere. Neboli zatvorené, veľmi som jej gesto nepochopila. Len som zdvihla hlavu a mierne som nadvihla obočie. Moje bezradné státie nad posteĺou ju asi zarazilo.
"Chceš sa ísť zvítať dnes, alebo to necháme na zajtra? Musíš mať dosť, cesta bola dosť dlhá." Ak mám byť úprimná, zdalo sa mi, že z celého môjho príchodu je viac unavená ako ja.
"S kým zvítať?" hrala som nevediacu, aby som aspoň trochu rozšírila konverzáciu.
"Neviem. S kamarátmi?" bola mojou otázkou zaskočená.
"Neviem, mami. Poviem ti o chvíľu." posnažila som sa o úsmev, ale tipujem, že z toho vznikol skôr nejaký čudný úškrnok. Ale snaha bola.
Netuším, ako dlho som nad tou posteľou stála a uvažovala, kde sa uchýlim na noc, keďže doma som nemienila prespať. Viem len, že odrazu som sa rozbehla do kúpelne, pustila som najhorúcejšiu vodu, akú som zniesla a osprchovala som sa. Ako som spomínala, tam sme mali možnosti obmedzené. Rýchla studená sprcha, lacné mydlo a najlacnejší šampón zo supermarketu. Všetko, čo nám kúpelňa poskytovala.
Doma som mala výber sprcháčov, šampóny a teplú vodu. Musela som tam byť prinajmenšom hodinu. Potom ma napadlo konečne zo seba dostať trojmesačné chlpy. Znie to divne, ale naozaj to tak je. Žiletky som tam však nenašla. Očakávala som to. Dosť nebezpečné, mať niečo také doma, keď som sa snažila od takých vecí držať čo najďalej, aby som nespravila nejakú sprostosť. Namiesto nich som tam našla Veet. V živote som Veet nepoužívala. Takže ďalšia hodina bola v ťahu.
Zo sprchy som vyšla ako iný človek. Nebola som si vôbec istá, či chcem zostať doma, ale cítila som sa aspoň o niečo sebavedomejšie. Navliekla som si tepláky s vyťahaným tričkom a sadla som si na zem v obývačke. Otec pozeral telku. Netuším, o čo tam išlo, naozaj som sa to snažila pochopiť,no nie vždy sa to dá. Tak som len ďalej rozmýšľala. Nad ničím a nad všetkým. Ruky som si držala tesne medzi kolenami, aby mi neboli na očiach moje jazvy. Hm, možno by som si ich mohla zatetovať? To by mi asi doma neprešlo.
Do obývačky došla aj mama.
"Ciara,nie si hladná?" jej obĺúbená otázka.
"Ani nie, ďakujem."
"Si ako špajdľa. Musíš jesť."
"Nie som hladná."
"Ale no tak! Spravím ti praženicu alebo radšej grís?"
"Radšej grís. Ale nie veľa. A hustý. Prosím."
Okej, bola som hladná, priznávam.
O pol hodinu ma na stole čakal grís posypaný kakaom a škoricou. Kto tvrdil, že nad jedlom sa dobre rozmýšľa, mal pravdu.
Možno by som mala zavolať niekoho von. Spraviť malý žúr. Ak ma príjmu späť.
Na koniec to trochu (viac) pokazím. Celá story bude písaná novým štýlom, na aký nie som zvyknutá, je skôr vážnejší, ako tie romantické vecičky, čo som písala doteraz, takže ak máte pripomienky, kritiku, napíšte ju. Prosím. <3
