Grís sa mi lenivo povaľoval v žalúdku a nejako sa mu nechcelo prejsť ďalej. Cítila som sa nafúknutá ako ešte nikdy. A keď som vytáčala Alisonine číslo, naozaj som bola napochybách. Mala som pocit, že sa mi ten grís hádam vráti.
Ani sa nečudujem, pri tej strave, čo sme tam mali... A teraz zrazu normálne jedlo.
S Alison sme sa poznali od mala. Ona bola jediná, ktorá pri mne stále počas celej základnej školy. Na strednej to už bolo horšie, ona, totižto, zostala verná mestu, kde sme chodili na základku a študovala tam. Ja som potrebovala vypadnúť. Preč od tých hnusných ľudí. A narazila som ešte na horších. Aká irónia.
Alison je vlastne to najlepšie dievča, aké poznám. Vždy mi pomohla, vždy si ma obraňovala, dokonca aj pred tým, ako som odišla na liečenie a videla, že som na tom biedne. No nikdy pred tým som si to až tak nevšímala. Trápila som sa tak, že som si nič dobré nevšímala.
Držala som v ruke mobil a ako taký debil som pozerala na obrazovku. Číslo už bolo vyťukané. Stačí len stlačiť to trápne zelené tlačítko.
Čo ak so mnou nebude chcieť hovoriť? Čo ak ma nemá rada? Čo ak si našla za mňa náhradu? sužovali ma vlastné myšlienky. Riskla som to však a zavolala som jej. Ozvala sa hneď po prvom zvonení.
"Ciara!" nepozdravila, rovno na mňa vypálila. Tak ako vždy.
"Alison?"
"Kde si?" bola nedočkavá. Okolo nej bolo strašné ticho.
"Doma. Ty?" Posledné slovo ani nemala šancu začuť, rozpišťala sa tak ako ešte nikdy, zamrmlala niečo v zmysle "počkaj ma" a zložila. Čakala som všeličo, len nie radostné privítanie. Možno pochybovačný tón, alebo niečo také...
Oznámila som rodičom, aby sa pripravili na návštevu. Bolo na nich vidno, že s tým veľmi nesúhlasia a najradšej by boli, keby som vypadla. Určite to mysleli v dobrom, sami vedeli, ako mi je doma nanič. Dosť často som im vravela o tom, ako sa čo najskôr odsťahujem, lebo ma tu dusí priveľa spomienok. Rýchlo som im vysvetlila, že pri Alisoninom nadšení nebol čas povedať jej, že by som sa s ňou radšej privítala von.
Alison nám na zvonček zvonila čo nevidieť. Hneď ako som otvorila, zvalila sa na mňa celou váhou a objala ma. Ja som jej objatie opätovala. Takmer sme rozpučili jedna druhú. Chvíľu sme boli ticho a obzerali sme si jedna druhú.
Za tie tri mesiace stihla ohromujúco opeknieť. Dlhé blond vlasy jej chytili žiarivejší odtieň a bola opálená. Závidela som jej. Bola som preč celé leto a september. Jej opálená pokožka a blond vlasy vyvolávali ohromný kontrast s mojou bledou kožou a tmavými gaštanovými vlasmi. Pomaly sme sa presunuli do izby. Po troche trápneho ticha sa Alison odvážila prehovoriť ako prvá.
"Chýbala si mi tu Ciara." usmiala sa.
"Aj ty mne, Al. Ani nevieš ako. Čo máš nové?" nadviazať normálnu konverzáciu bol pre mňa horor. Tam som nemala veľa možností s niekým sa porozprávať, doma som tiež nejako neplytvala rečami.
"No... Cez leto sem prišla jedna rodina. Takí milí ľudia sú to. Mladá rodinka, majú dve malé deti. Ale sem-tam sem chodil jeden chalan. Nejaký Brad, mal by to byť brat toho chlapa, čo sa sem prisťahoval. Potom ešte stará Tomajová sa odsťahovala k dcére. Niekedy začiatkom júla. Asi vycítila, že už všetkým lezie na nervy..." Alison nevedela prestať. Len hovorila a hovorila. Až sa dostala ku škole. Úplne mnou trklo, keď mi došlo, že nastupujem do maturitného ročníka. S mesačným oneskorením. Keď už asi tretiu minútu hovorila o úlohách na opakovanie učív, ktoré úplne zabudla, musela som mať dokonale zúžené zreničky. Nemyslela som si, že budem toho až tak veľa doháňať.
"Alison, trochu spomaľ..." povedala som so smiechom. Jej kvákanie mi chýbalo, ale potrebovala som sa dostať trochu k slovu.
"Prepáč mi to, strašne si mi chýbala, ale nemôžem sa dohovoriť. Som strašne hyperaktívna v poslednom čase..."
"Ty si taká bývala vždy," musela som jej znova skočiť do reči, "Len som chcela povedať, že by sme mohli výjsť radšej von."
Alison sa nadýchla, akoby chcla spustiť ďalšiu dávku slov, no nakoniec len prehodila "Tak poďme", vstala z postele, na ktorej sme obe sedeli, vykročila smerom ku dverám a tam sme sa spoločne obuli. Mame som nič neoznamovala, už dávno sa zmierila s tým, že jej niektoré nepodstatné veci, ako napríklad to, že idem von, vôbec neoznamujem. Som predsa dospelá. S Alison sme sa vybrali smerom k poľu. Nebolo ďaleko, len pár stoviek metrov rovno po ceste a jedna zákruta v pravo.
"Aké to tam bolo?" opýtala sa už vážnejšie, keď sme schádzali poľnou cestou.
"Strašné, Al. Ale dali ma tam do laty. Ešte to nie je dokonalé, ale som na tom lepšie." Pozrela sa na moje rukávy, akoby cez ne mohla uvdieť, čo je pod nimi. "Možno si to dám zatetovať. Ale to sa budem musieť najprv odsťahovať." povedala som s úsmevom. Alison dokonale poznala teóriu mojich rodičov zameranú na tetovania. Vraj "Nebudeš mať žiadne, kým budeš pod našou strechou!"
"Som rada, že si späť." usmiala sa na mňa. Vôbec ju nepoznačilo to, kde som bola. A ani ostatní,ktorí ma poznali, na mňa nezazerali. Možno im rodičia nepovedali celú pravdu a celý ten čas som bola "v nemocnici". Väčšina ĺudí, čo som tam spoznala zakrývala svoj problém práve touto výhovorkou. Možo je to tak zatiaĺ lepšie.
Keď bude čas, sama sa postarám o to, aby všetci vedeli, ako to naozaj bolo.
