Skvelý tím 3- Únos v Trenčíne

Polícia

Vika vstala do rána so smutnou náladou. Bol posledný týždeň prázdnin a potom musí ísť do školy. Ale predsa si nebude kaziť náladu. Bolo niečo po ôsmej hodine ráno. Naraňajkovala, prezliekla sa a išla pozerať televíziu, ale po chvíľke niekto zaklopal. Vika preto vstala, vypla televíziu a išla otvoriť. Keď však otvorila, bola celkom prekvapená. Zbadala policajta:
,,Dobrý deň. Môžem ďalej? Potrebujem sa s vami porozprávať."
Vika mu odzdravila: ,,Dobrý deň. Áno, jasné. Nech sa páči."
Prišli do obývačky a policajt začal rozprávať:
,,Takže, predpokladám, že vám už rodičia oznámili o tom sťahovaní. Ale asi sa to vyriešilo, keďže ste stále tu."
,,Áno vyriešilo, ale prečo to hovoríte? Nebodaj ste nám dovolili ďalej riešiť len kvôli tomu sťahovaniu."
,,Veru tak, máš pravdu. Predtým sme vás už nezastihli. Veľmi si vážime, že ste nám toľkokrát pomohli, ale nechceme, aby ste boli v nebezpečí."
,,Tak to vypadá, že so záhadami je koniec."
,,Je mi to ľúto, ale nechceme, aby sa vám niečo stalo. Tak ja už pôjdem. Dovidenia."
,,Dovidenia."

Vika ho odprevadila k dverám a zavrela. Potom znova zapla televíziu a rozmýšľala, čo na to povie Leon, keď zistí, že so záhadami je koniec. Nakoniec sa rozhodla, že mu to povie niekedy potom. Aj tak nemajú žiadnu záhadu.
Keďže v televízoru nič nešlo, o chvíľu sa začala nudiť. Potom sa rozhodla, že si pôjde čítať.

Po asi hodine jej zazvonil mobil. Myslela si, že jej volá Leon, že majú novú záhadu, alebo niečo také, ale nebol to on. Volala jej Katka. Stretla ju na letnom tábore, cez letné prázdniny. Odvtedy, čo sa tam stretli, sú z nich dobré kamarátky. Vika neváhala a zdvihla jej to:
,,Ahoj Kati."
,,Čau Vika."
,,K vôli čomu voláš?"
,,No, keďže je posledný týždeň prázdnin, mohla by si ísť ku mne, aspoň na pár dní prespať. Rodičia niekam odišli na tento týždeň, takže tu budem sama. Ale potom by som sa určite nudila, takže by som bola rada, keď prídeš.
,,Samozrejme. S veľkou radosťou. Teda, ak mi to dovolia rodičia."
,,Super, už sa nemôžem dočkať. Potom sa nezľakni, ale tu v Trenčíne sa dejú divné veci."
,,A aké sú to veci?" zaujímala sa Vika.
,,Jedným rodičom uniesli dieťa. Len im poslali list, že im ho uniesli. Nič nežiadajú, čo za neho chcú. Nezdá sa ti to čudné? Podľa mňa by mali čím skôr požiadať o niekoľko peňazí, alebo o niečo také."
,,Veru je. Škoda, že si to nepovedala skôr."
,,A to už prečo?" začudovala sa Katka.
,,No. Ja s Leonom a Viktorom sme riešili záhady na Slovensku, ale policajti nechcú, aby sme boli v nebezpečenstve. Aj tak to ešte tí dvaja nevedia, budem im to musieť niekedy dneska povedať."
,,Páni. To muselo byť super. A koľko záhad ste vyriešili? A kde ste boli? Aj ste všetky vyriešili?" chrlila Katka jednu otázku za sebou.
,,Len dve. V Bratislave a Trnave. Áno. Ešte niečo?"
,,Nie, už nič. Tak mi potom zavolaj, keď budeš vedieť, či môžeš ísť ku mne. Bola by som strašne rada. Tak čau."
,,Jasné. Ahoj."
Vika neváhala a hneď napísala mame SMS-ku:

Ahoj mami,

volala mi kamoška Katka, že či by som nechcela ísť k nej aspoň na pár dní. Samozrejme som s tým súhlasila, ale neviem, či s tým budeš súhlasiť aj ty. Prosím napíš mi čo najskôr. Vopred dik.

Vika

Potom si Vika išla dať niečo pod zub. Keď dojedla, tak jej už došla SMS-ka od mamy, v ktorej stálo:

Ahoj Vika,

samozrejme, že môžeš ísť. Vôbec mi to nevadí. Ale pamätaj, že s riešením záhad si už skončila, čiže žiadne záhady.
Môžeš ísť hocikedy, len mi o tom daj vedieť, keď pôjdeš.

Vika sa nesmierne potešila, že môže ísť ku kamarátke a už-už jej chcela zavolať, keď si uvedomila, že ešte nezavolala Leonovi. Vytočila a nemusela ani dlho čakať. Za chvíľku jej zdvihol:
,,Čau Vika. Čo je?"
,,Čau. Dnes bol za mnou policajt," odpovedala mu Vika.
,,No a? Nebodaj ďalšia záhada?"
,,Že nám dovolili riešiť záhady iba kvôli tomu, že sa moji rodičia chceli odsťahovať kvôli tej práci. Dohodli sa s nimi, dokiaľ nám to povedia. Čiže už nemôžeme riešiť žiadne záhady."
,,A máš nejakú záhadu?" opýtal sa Leon úplne pokojným hlasom.
Vika vychádzala z údivu. Myslela si, že Leon bude zúriť, že je so záhadami koniec. Ale on je úplne pokojný. No nič, asi sa zmýlila.
,,Aj hej. Kamoška mi volala z Trenčína, že niekoho dieťa uniesli a nič si ešte nepýtajú za to. Len im to oznámili, ale ako, to neviem ešte. Na čo ti to vlastne je? Aj tak tú záhadu nemôžeme riešiť."
,,Ale no tak Vika. Nikto o tom nemusí vedieť. Ale máš pravdu nemôžeme ju riešiť."
Vika si odfúkla: ,,Paráda, aspoň si sa nechal presvedčiť."
,,Môžete ju riešiť len vy. Čiže ty a Viktor."
,,Čože?!"
,,Som chorý. No tak Vika, máš jedinečnú možnosť riešiť perfektnú záhadu. Budem s tebou v kontakte."
,,Ale ak to niekto zistí, tak budeme mať problémy a dosť veľké."
,,Tak si budete dávať pozor, aby sa vás nikto nevidel."
,,No tak teda dobre, presvedčil si ma.
,,Aj tak máme jeden problém. Ako vybavíme ubytovanie, keď o tom rodičia nemôžu vedieť?"
,,To nie je problém. Tá kamoška mi ponúkla, aby som k nej išla na pár dní prespať. A mamina s tým súhlasila, takže žiaden problém nevidím."
,,Dobre, to teda máme. Len dúfam, že Viktora rodičia pustia."
,,Aj ja. Mám jeden nápad, ako by ich mohol presvedčiť."
,,Počúvam."
,,Nie, nič také. Nechám si to pre seba."
,,Tak teda dobre. Čau."
,,Čau."

Vika položila a hneď zavolala kamarátke. Ale nedovolala sa jej. Asi niekde bude. O chvíľu jej niekto volal. Myslela si, že Katka, ale bola to mamina:
,,Ahoj a chcela som, že či by si nezobrala svojho brata so sebou, keď pôjdeš ku kamarátke."
,,No, môžem. Ale neviem, či bude chcieť ísť."
,,Však, keby chcel. Čau."
,,Čau."
Onedlho nato, jej zavolala Katka. Vika to rýchlo zodvihla.
Katka sa hneď spýtala: ,,Čau, tak ako?"
Vika odpovedala: ,,Môžem, ale také ani nie komplikácie. Vlastne, ani neviem čo to je."
,,No čo?"
,,Leon trval na tom, že tú záhadu mám zobrať a riešiť ju nenápadne, preto ide so mnou Viktor. Aspoň dúfam."
,,Aj Leon ide?"
,,Nie. Je chorý. Ale možno pôjde môj brat Roman."
,,Aha. No dobre. Aspoň tu bude viac ľudí a nebudeme sa nudiť. A kedy vlastne prídete?"
,,Fúha, to neviem. Musíme sa ešte dohodnúť a tak. Ja by som bola najradšej asi dnes večer."
,,Tak to sme dve. Tak maj sa."
,,Čau."

Čiže, rozhodol som sa urobiť aj 3. časť tejto knihy. Dúfam, že sa vám bude páčiť ako tie predošlé a že to niekto bude čítať.
Začíname takým magickým čísielkom. Bez autorskej poznámky je tu rovných 1000 slov.
No a hneď na začiatok tu máme pár komplikácií-zákaz záhad, Leonova tvrdohlavosť, Leon je chorý.