Patience |Shawn Mendes|

•štyridsaťdva•

Hope:

,,O čom by si sa chcel rozprávať?" zvraštím obočie.

,,Veď o našej situácii, nie?" zopakuje trochu jednoduchým výrazom.

,,No to mi nejak došlo," hodím naňho janiesomidiot pohľad. ,,Ale mohol by si mi trochu objasniť, čo presne by sme mali riešiť," dodám. Veľmi ma prekvapilo, keď som ho zbadala vo dverách, vôbec som ho nečakala. Ale najradšej by som sa s ním teraz rozprávala len tak, o blbostiach. Lenže on chce riešiť náš vzťah. Hneď. Veď dobre, nevadí mi to. Udobríme sa, vyjasníme si to a potom bude čas aj na blbosti.

,,Dobre Hope. Nebudem to obkecávať, prejdem k podstate. Mali by sme rozísť," dopovie a mne sa v tom momente hlava zatočí o tristošesťdesiat stupňov a môj žalúdok spraví dvojitý kotúľ vzad.
Bože Hope! Vspamätaj sa! Nebuď ako malá!
V nádeji o zmiernenie tlaku pokrútim hlavou. Nepomôže.

,,Čože by sme sa mali...?" aj keď som to počula veľmi zreteľne, musela som sa presvedčiť, či sa mi to naozaj len nezdalo. No on neodpovedal. Len sa mi pozeral do očí.

Zhlboka sa nadýchnem. ,,Prečo...prečo si to myslíš? Prečo teraz a prečo takto?" snažím sa, aby sa môj hlas nezlomil. Môžem za všetko ja. Keby nie som tupá hus a vážim si ho, nepohádali by sme sa. Istotne sa so mnou chce rozísť kvôli mojej nerozhodnosti.

,,Pretože náš vzťah nás len zaťažuje. Vždy, keď sa hádame, tak je to buď pre moje odchody alebo pre tvojich rodičov," povie. Nepopieram to. Nemôžem si pomôcť, ale stále mi akosi nedochádza vážnosť situácie.

,,Počkať...a to len tak? Po tom všetkom?" neveriacky sa spýtam. Prikývne, aj keď sa trochu ošíva.

,,Podľa mňa je to správne," povie a ja si odfrknem. Jemu na tom asi nezáleží alebo čo...v mojom prípade to je však presne naopak!
Čo budem robiť, ak sa so mnou rozíde? Však zo mňa zostane úplná troska! Nemám šancu to bez neho prežiť...

,,A čo akože hodláš urobiť?" spýtam sa. Možno to vyznelo sarkasticky alebo zle, no myslené to bolo úprimne.

,,Navrhujem, aby sme zostali len kamaráti a nezaväzovali sa niečím, ako je vzťah. Zbytočne sa kvôli tomu hádame. Keby sme len kamaráti-,"

,,Nič by sa nezmenilo. Až na to, že by sme sa na ulici nedržali za ruky," skočím mu do reči a v tóne môjho hlasu je jasne počuť ten nesúhlas.

,,Zmenilo!" stojí si za svojím. ,,Nechcem sa s tebou zas hádať, Hope. Ľúbim ťa, ty to vieš, no nemôžem žiť s pocitom, že sa trápime jeden pre druhého," priblíži sa ku mne.

,,Mám otázku," šepnem.

,,Áno?"

,,Je toto z tvojej hlavy?" vidím na ňom, že rozmýšľa, čo mi má povedať. ,,Ty si mi hovoril, aby som nepočúvala Susanine kecy," opäť prevrátim očami. ,,A ty sám počúvaš kecy niekoho iného," dodám.

,,Podľa mňa to tak bude lepšie," nedá sa a tvrdohlavo si stále stojí za tým, čo je podľa jeho slov, z jeho hlavy.

,,Ako chceš. Ale možno by si mohol pomyslieť aj na to, že týmto riešením to trápenie nezmizne. Možno u teba," posledné, čo mu poviem pred tým, než vyjde z mojej izby. A následne z bytu. Takto sa to rozhodne skončiť nemalo...

Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať, no Shawn2 by mi neodpovedal, rodičia by boli neobjektívni a Susan by to vykecala Leovi. Takže jediné, čo mi zostáva je uspokojiť sa s mojím kocúrom.

,,Kamaráti? Len kamaráti? Vážne? Mám pocit, že sme v nejakom romániku alebo čo!" rozčuľujem sa. Shawn2 sa práve zobudil. ,,Chápeš to?" s nádejou na aspoň jemnú odozvu sa na kocúra pozriem. On si však len spokojne oblíže labku a opäť si ľahne. ,,Nikto ma tu nepočúva! Chápeš to Hope?" zvolím metódu rozprávania sa sama so sebou.