Patience |Shawn Mendes|

•štyridsaťjeden•

V nemocnici som zostala ešte pár dní a potom ma pustili domov so slovami: nech už sa to neopakuje.
Takže celkom v pohode.
Aktuálne sa nachádzam doma, pretože som si povedala, že mi ešte jeden týždeň na zotavenie iba prospeje. Som zvedavá, aké to bude, keď sa vráti. Ževraj na Vianoce. To je za dva týždne. To nie je až tak veľa.

Poobede sa u mňa zastavila Susan aj s Leom.
,,Čauko Hope, prišli sme ťa pozrieť," a ruka v ruke vkročili do bytu a napochodovali si to rovno do mojej izby.

,,Hej jasné, kľudne môžte ísť ďalej," prehodím sarkasticky a zavriem za nimi dvere. Dám robiť popcorn a sadnem si k nim. Usmievajú sa ako dve osy na lízanke.
,,Deje sa niečo? Prečo mám z vás dvoch dnes taký divný pocit?" zvraštím obočie a podozrivo si ich premeriavam.

,,Divný pocit? To sa ti len zdá," prehodí Susan rukou.

,,Nemyslím si," poznamenám a idem vziať popcorn z mikrovlnky.

,,A čo ty Hope? Ako sa máš?" spýta sa ma Leo.

,,Je to super, aspoň myslím," neisto odpoviem.

,,Shawn sa neozval?" spýtavo sa na mňa pozrie Sue.

,,Odvtedy, čo som bola v nemocnici nie," odpoviem a zahryznem si do pery. Mohol by mi zavolať.

,,Aha."

,,Prečo sa pýtaš?" zaujímam sa.

,,Len tak."

,,A prečo nechodíš do školy?" spýta sa Leo.

,,Ja vlastne ani neviem. Ešte sa mi nechce," myknem plecami.

,,Aha," chápavo prikývne Susan. Ešte asi desať minút sa rozprávame o totálnych hlúpostiach, keď potom vyhlási. ,,No, mali by sme ísť!"

,,To už?" nadvihnem obočie a hodím očkom po ešte nedotknutom popcorne.

,,Hej, chceli sme ťa len prísť pozrieť, nič viac," doširoka sa Sue usmeje a spolu s Leom opustí miestnosť. Popcorn ostane položený na posteli. To len mne sa zdalo toto ich spontánne napochodovanie sem také divné? Mám taký pocit, že všetko nie je v poriadku.

∞•∞•∞

Shawn:

Dnes som sa dozvedel takú úžasnú správu! Štadión, v ktorom mali prebiehať moje posledné koncerty sa z neznámych dôvodov rekonštruje a teda všetky koncerty sú zrušené a ja sa môžem vrátiť domov. Ľuďom sa povracajú peniaze a všetko bude fajn. Som veľmi šťastný, že sa k nej konečne môžem vrátiť. Ale chcem, aby to bolo prekvapenie. Už len správa, že sa vrátim na Vianoce ju veľmi potešila. Neviem si predstaviť, aká by bola šťastná, keby jej oznámim, že za pár dní som pri nej. Preto si to zatiaľ nechám pre seba. Možno by som jej ale mohol čosi naznačiť...

shawnmendes: Ahoj Susan. Viem, že ma nemáš rada (úprimne, ani ja teba už nie) ale nemohla by si Hope nejak naznačiť, že sa za pár dní vrátim? Pretože to má byť prekvapenie a nie som si istý, ako by zareagovala, keby som sa jej len tak zjavil vo dverách. Skús ju prosím na to nejak nebadane pripraviť, hlavne jej to nehovor. Skús si pre zmenu zavrieť ústa a netárať jej somariny (ak vieš, na čo narážam😏) takže tak. Už dopredu ďakujem.

SueLee: Ja som jej vždy hovorila len to, čo si myslím. To, že ste sa kvôli tomu pohádali nie je moja vina. A dobre, pokúsim sa.

Takže som si to takto pekne poistil. Naozaj som veľmi rád a úprimne, už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto budem môcť vypadnúť.

Ako som si aj myslel, hneď o tri dni som mohol letieť späť domov. Je mi tých fanúšikov ľúto, ale peniaze im boli vrátené, môžu ísť hockedy inokedy.
Teraz sedím v lietadle s Andrewom a spoločne čakáme, kým pristane v Toronte. Nemôžem sa dočkať, až ju uvidím. Predpokladám, že už je z nemocnice dávno preč, dúfam, že bude v poriadku...

Na letisku si počkáme na kufre a taxíkom sa presunieme k nám domov. Ku mne domov, to je jedno. Mama s otcom aj s Aaliyah ma zvítajú (aj Andrewa, samozrejme). Hneď nám ide ohrievať jedlo, ževraj musíme byť strašne hladní po takom dlhom lete. S Andrewom sa na seba len pozrieme, nechceme jej kaziť predstavu o našom dvojhodinovom lete.
Najeme sa, ja sa ako-tak vybalím a Andrew odíde.

,,Tak čo? Ako si sa mal?" spýta sa ma mama.

,,Som rád, že som doma," poviem len a unavene sa zvalím na gauč vedľa Aaliyah. ,,Bol to zážitok a utrpenie v jednom," pokračujem. ,,Mám nové skúsenosti, pár ďalších vydarených koncertov za sebou (aj nevydarených prídavkov), ale necítil som sa tak, akoby som sa chcel. Nebolo to ono. Chýbala mi, nemohol som na ňu prestať myslieť. Ževraj bola aj v nemocnici...bolo to jednoducho... Ja neviem. Proste som rád, že som doma," týmto ukončím ten môj popletený monológ a privriem oči.

,,Chápeme. Muselo to byť fakt hrozné," vzdychne mama a povzbudivo ma pohladí na líce. ,,Ale život ide ďalej. Shawn, trápite sa obaja...ak to takto pôjde ďalej, nedopadne to dobre ani pre ňu, ani pre teba. Vždy, keď odídeš, bude prežívať toto isté. Možno...možno by ste mali zostať len kamaráti, nebyť zviazaní niečím, ako je vzťah. Nie je to dobré, hlavne pri tom, čo robíš. Odchádzaš na dlho preč a jediné, čo ťa trápi je ona. Porozmýšľaj nad tým," dopovie a zmizne v kuchyni. To, čo vravela síce znie dosť nesplniteľne, ale je to pravda.

Poobede som sa rozhodol, že ju navštívim. Bude to prekvapenie.
Zaklopem na dvere jej bytu, ktoré otvorí jej mama. ,,Dobrý, je tu Hope?" jej mama neskrýva prekvapenie.

,,Eh, áno. Je v izbe," odpovie len a gestom naznačí, aby som vstúpil dnu.

,,Vďaka," usmejem sa, vyzujem si topánky a namierim si to do jej izby. Jemne zaklopkám a pootvorím dvere. Znudene sa obráti k zdroju zvuku a akonáhle ma zbadá, jej oči sa rozžiaria ako tisícky hviezd. Pribehne ku mne a obzerá si ma tými jej veľkými očami.

,,Č-čo tu robíš?" zakokce sa. Kto by sa aj nie na jej mieste...

,,Prekvapeniee!" zvolám a pokúsim sa o čo najnevinnejšie gesto.

,,To už si akože doma?" trochu zmätene na mňa zazerá. Popravde, čakal som trochu väčšiu radosť.

,,Hej, som. Nie si šťastná?"

,,Som, veľmi...len ma to zarazilo. Ako to, že už si tu? Čo tvoje koncerty?" stále na mňa tak zmätene hľadí. Mám taký dojem, že jej Sue nič nenaznačila. Teda, vyzerá dosť zmätene.

,,Zrušené, kvôli prerábke štadiónu," vysvetlím jej.

,,Aha," prikývne. ,,Som rada, že si konečne späť," dodá a usmeje sa.

,,Hej, aj ja som rád," pritakám. ,,Doniesol som ti malú pozornosť," podám jej malú krabičku, na ktorej je napísané jej meno.

,,Ó, ďakujem," vezme si ju a otvorí ju. ,,To je od teba milé Shawn," povie. Pripnem jej prívesok s jej menom na krk. ,,Za čo som si to zaslúžila?" spýta sa a skúmavo sa mi zahľadí do očí.

,,Len tak?" myknem plecami. ,,Čo ti nemôžem dať darček len tak?" naľahko sa usmeje, no potom jej oči posmutnejú.

,,Shawn, ako je to teraz medzi nami?" zmení tému. Zhlboka sa nadýchnem.

,,Práve o tom by som sa chcel porozprávať...,"