Pevné súrodenecke puto, dlhoročné priateľstvá, vysokoškolský život, zábava, prvá ozajstná láska, ale aj klamstvá a slzy = aj takto by sa dal zhrnúť život spolubývajúcich bytu číslo 32, v ktorom sa stretáva šesť odlišných typov osobností.
po mesiaci som späť *zvuk fanfár*, snáď sa vám to bude páčiť a vidíme sa snáď niekedy nabudúce
اوووه! هذه الصورة لا تتبع إرشادات المحتوى الخاصة بنا. لمتابعة النشر، يرجى إزالتها أو تحميل صورة أخرى.
***
Signál, že sme na správnom mieste prišiel už pri vstupe do bytového domu, kde sa nachádzal náš byt, vďaka hlasnému smiechu istého Austrálčana, ktorý prehlušoval hudbu AC/DC. Po vstupe do bytu číslo 32, lepšie povedané po tresknutí dverí Nicom, ostalo v byte ticho. To však dlho nevydržalo, nakoľko bolo počuť dupanie nôh a do dvoch sekúnd nás bolo v predsieni šesť.
„Konečne je tu moje najobľúbenejšie nemecké dievča!" po tejto vete bolo počuť dve odfrknutia od dievčat, na čom som sa zasmiala objímajúc Daniela.
„A vy musíte byť Maya," ukázal najprv na tmavovlasú, vysokú figúru May, „a Amy!"
Blonďavá hlava Amy prikývla načahujúc ruku na pozdrav, no po Danielovej vete, „Čo tak oficiálne!" sa taktiež ocitla v jeho objatí, ktoré vďaka jej výške nebolo až také ‚medvedie'.
„A ja som Jenson, keby to niekoho trápilo!" upozornil na seba tretí pán z našej medzinárodnej šestky, čím si zaslúžil búchanec do chrbta od Nica.
„Nehraj sa na urazeného!"
Po vlne zvítaní a oficiálnych predstavovaní, sme začali nosiť tašky z auta do bytu. Chalani ako správni gentlemani zo začiatku vôbec nepomáhali, no po sotení od Amy sa rozhýbali. Jenson nám zatiaľ ukázal izby.
„Takže, táto prvá izby napravo je moja a Danielova, do ktorej je vstup prísne zakázaný. Teda pokiaľ by ste nám tam nechceli upratať. Takticky vedľa nej je umiestnená kúpeľňa, ďalšia izba je.."
„Počkaj!" vykríkla Maya, „chceš mi povedať, že všetci šiesti máme spoločnú kupeľňu?!"
„Hádam si si nemyslela, že každá budete mať svoju vlastnú kúpeľňu," pochybovačne pozrel na Mayu no po jej pohľade pokrútil hlavou.
„Musím ťa sklamať. Dobre, kde som skončil? Aha, jasne. Takže, izba oproti našej, je voľná a izba tam vzadu je Nicova. Predpokladám, že vy dve si vezmete tú voľnú a Bea bude zdieľať izbu s Nicom."
Po kývnutí od všetkých troch nás nechal tak, a my sme sa šli hneď pozrieť do našich izieb. Po vstupe do mojej a Nicovej izby som mala pocit, akoby som vstúpila do Nicovej starej izby. Posteľ, ktorá bola podľa všetkého jeho, bola obhádzaná oblečením. Na skrini aj stenách boli už povylepované plagáty jeho obľúbených skupín a pretekárov. Na parapete okna boli poukladané modely áut a formúl, a na stole boli porozhadzované papiere s náčrtmi.
„Čo povieš?" drgol do mňa Nico, ktorý práve niesol moju cestovnú tašku do izby, čím ma vyľakal. Cestovku hodil na posteľ blízko oknu.
„Mama by ťa zabila, keby videla ten neporiadok," neodpustila som si poznámku.
„To my je jasné, ale nie je tu, tak si to užime," zasmial sa, „spolu s chalanmi sa chcem dohodnúť s vami na nejakých pravidlách, tak až sa vybalíš, tak príď do kuchyne. Inak objednávame pizzu na večeru, akú chceš?"
„Klasiku," odpovedala som mu, zatiaľ čo som začala vyberať veci z tašky.
„Havaj s olivami a chilli?" len som prikývla a pokračovala v odbalovaní vecí.
