Decide finally

Hotel Tini

Elisa:
Rýchlo som otvorila dvere a utekala do mojej izby. Ja som ho nechcela videť! Nie potom, čo mi urobil.

Hodila som kabelku s taškou do rohu izby a hodila sa na posteľ. Objala som svoj vankúš a plakala doň. Vankúš, aspoň že si tu ty vždy pre mňa! ,,Lis, aj my tu vždy pre teba budeme"- povedal nejaký mužský hlas.

Môj reflex má otočil tak, že som sa dotyčnému dívala do očí. Bol to René s Jayom. Podišli ku mne a objali ma. Ja som im však len slzami omokrila tričko. Asi im to nevadilo, no ja som to v tej chvíli neriešila. Moje myšlienky boli zamerané na jednu osobu. Jednu jedinú osobu, ktorá dokázal urobiť tak veľa, no pritom urobila skoro nič (troch čudná veta, ale dúfam, že ma chápete). Meno tej osoby som ani povedať nedokázala.

Keď som sa trochu ukludnila, chalani odišli a ja som napísala Kare, aby ma nehľadala po celom nákupnom centre.

Kara, musela som odísť. Neboj sa o mňa. Dnes idem ešte s tvojim bratom do hotela.

Pozrela som sa na displej a usúdila som, že je najvyšší čas sa chystať. Z hornej poličky som vytiahla svoj šedý kufor a napratala doň všetky potrebné veci.

Obliekla som si biele voľné šaty, riflovú vestičku a biele conversky. Vlasy som si prečesala a nechala ich rozpustené. Na oči som si nasadila pilotky a na chrbát prehodila kvietkovaný ruksak. Vytiahla som si rúčky kufra a potiahla ho za sebou. Pred schodami ma zastavil René. ,,Ak si myslíš, že ťa nechám dvíhať toto hovädo, tak si na omyle. No len pekne mi ho daj!" Mne neostávala iná možnosť. Podala som mu rúčku a on ho zniesol. Ešte že má René vyšportované telo!

Otvorila som dvere a zaziapal na celý dom: Ahojte! ,,Čau a drž sa!"- odkričali mi obaja naraz. Zavrela som dvere a pobrala sa ku Nikovmu autu. On sa oprielal o kapotu auta. Podišla som k nemu a objala ho. Ahoj! On asi odomňa takúto reakciu nečakal, no ruky si reflexívne obmotal okolo môjho pasu a povedal: ,,Ahoj princezná!" Pod oslovením princezná som sa mierne začervenala. Dúfala som, že si to nevšimol.

Otvoril kufor a dal mi doňho môj cestovný kufor (ďalšia trochu nezmyselná veta, no dúfam, že ma chápete). Ja som si medzi tým sadla na miesto spolujazdca.
Pripútala som sa a čakala, kedy vyrazíme.

Išli sme smerom na letisko, kde sme si zakúpili letenky a prešli colníckov kontrolou.

Sadli sme si na miesta a ja som si do uší strčila slúchadlá. Zapla som si mix, aby som si nemusela preklikávať pesničky. Po niekoľkých minútach dorazili do lietadla ostatný cestujúci. Nik sa s niekým rozprával a potom si za mňa sadol blonďák s karamelovými očami. Vyzeral veľmi dobre. Jeho vek odhadujem na devätnásť alebo osemnásť.

,, Vážení cestujúci, výtame Vás na palube nášho lietadla. Vypnite si mobili a pripútajte sa. Cesta bude trvať dve hodiny!"- oznámil nám kapitán.

Vypla som si mobil a následne sa aj pripútala. Pocítila som vzlietnutie lietadla.
.............................................................

Celú cestu som prespala. Zobudil ma Nik. Skoro všetci už boli vonku, len ja, Nik a ten blonďák. Postavila som sa zo sedadla a namierila si to na letisko spolu s Nikom, kde sme si museli nájsť kufre. Môj som našla hneď, no Nik mal s tým problém. Neskôr sa nám ho podarilo nájsť a my sme spoločne zamierili na autobusovú stanicu, kde nás čakal bus, ktorý nás mal prepraviť na hotel.

Do autobusu sme sa dostali v pohode, no sadnúť sme si nemali kam. Nakoniec som sedela pri nejakej starej tete, ktorá mohla mať okolo šesťdesiat, no a Nik vyfasoval malé deväť ročné decko. Normálne som videla na ňom to zhrozenie.