1.Väzenie
Mojich rodičov ovláda vesmír. Viem to pretože som vedomá. A ako to, že som vedomá? To som ešte nezistila, proste som. Z nejakého neznámeho dôvodu ma vesmír prehliadol. Pomaly si na to začínam zvykať. Neviem ale ako sa to stalo, alebo prečo sa to stalo. Jedného rána som sa zobudila a vedela som kto sú moji rodičia, vedela som, že nie sú takí, akí boli. Neviem kto ich ovláda, zatiaľ tomu hovorím „vesmír.“ V našom svete sú „ovládaní“ iba niektorí. Ostatní nemajú ani tušenia, kto vlastne sú. Nechápem prečo som ja tá jediná, ktorá to vie. A keď sa nad tým zamýšľam tak sa neviem rozhodnúť čo je horšie. Žiť v nevedomosti medzi ľuďmi, ktorých v skutočnosti ani nepoznám a hovoriť tomuto „domov“, alebo poznať tajomstvá vesmíru, pri čom ich nesmiem nikomu prezradiť, tváriť sa, že som tu doma a milovať svoju „rodinu“ a naďalej žiť v tomto väzení. Ja tomu hovorím prekliatie.
„Annabel, poď dole, lebo zmeškáš autobus.“ Zakričala Joseline, moja „matka“. Prerušila som očný kontakt s mojim odrazom v zrkadle. Zobrala som si z postele koženú bundu a čiernu tašku. Na prahu dverí som sa otočila a zadívala som sa na svoju izbu, ktorú s radosťou nazývam väzenie. S povzdychom som zišla do kuchyne. Joseline stála pri mahagónovom stole a balila mi obed do hnedého balíčka.
„Dobré ráno,“ pozdravila som ju s nepočuteľnou trpkosťou v hlase.
„Dobre, že si vstala. Musíš sa poponáhľať na autobus.“ pripomenula a podala mi obed. Vložila som ho do tašky, preplnenej učebnicami. Otočila som sa a pobrala sa k dverám, no Joseline ma zastavila.
„To ma ani neobjímeš?“ opýtala sa ma. Nebadane som sa mykla, no podišla som k nej. Pomaly som ju objala. Dlho som to nevydržala a odtiahla som sa. Joseline sa mi pozrela do očí a na jej perách sa objavil falošný úsmev.
„Nezabudni, že v každom nešťastí máš hľadať aspoň kúsok šťastia.“ povedala a ja som si uvedomila, že práve s úsmevom odrecitovala hlášku z každodenných novín. Zistila som, že moderátor je tiež „ovládaný“. Zdvihla som kútiky úst v chabom úsmeve a potláčala som hnev. Odvrátila som sa od nej, otvorila dvere a vyšla von, na slobodu. Často premýšľam nad tým, aké by to bolo- byť slobodná. Mať možnosť robiť si čo chcem. Lenže bohužiaľ, je jedno či zostanem alebo odídem. V podstate sa nedá odísť. Oni sú všade.
Autobus dorazil na zástavku. Nastúpila som doň a sadla som si úplne dozadu. Vybrala som si mobil a slúchadlá. Hudba sa tu môže počúvať iba od ôsmej rána do ôsmej večera. A môžeme počúvať iba dovolené piesne. To znamená- žiadny metal alebo rock alebo podobné žánre. Iróniou je, že moje obľúbené skupiny sú práve tohto žánru. Dala som si slúchadlá do uší a prestala som vnímať tento falošný svet.
Vošla som do budovy preplnenej teenagermi. Po chodbách sa prechádzali rôzne skupinky. Všade bol hluk, smiech, šepkanie a myslím, že som niekde započula aj plač. Títo ľudia nemajú ani tušenia, čo sa deje. Preto som bola v škole jediná bez skupinky. V tomto čase je dôležité mať nejakú skupinku priateľov. Ak ju nemáte, tak ste zarátaní do najhlavnejšej skupiny outsiderov. Joseline si myslí, že mám svoju skupinku. Lenže ja vážne nepotrebujem ďalších ovládaných alebo nič netušiacich ľudí v mojom živote.
Prvú hodinu mám dejepis, kde sa však neučíme o dejinách sveta ale o tom, aké by to bolo príšerné, keby sme nemali vybudovanú spoločnosť. Hovoria nám o tých príšerných časoch, keď ľudia museli žiť v divočine, aké to bolo príšerné keď nemohli mať ľudí, ktorí by ich usmerňovali. Muselo to byť vážne „strašné“ byť na slobode. Niekedy fakt nechápem tú zaslepenosť ľudí a to, že nevidia skutočnosť. Aj keď, pravda, pred nedávnom som patrila medzi nich.
Vošla som do triedy medzi prvými. Sadla som si do poslednej lavice- ako zvyčajne- a vybrala si učebnicu. Potom som už len sedela a čakala na vyučujúceho. V škole je najhoršie to, že tu nemôžem počúvať hudbu ani čítať knihu. Mám rada tragické knihy, kde sa väčšinou píše o slobode. A presne také knihy máme zakázané. Je veľmi málo kníh, ktoré môžeme čítať. Napríklad Dejiny novej spoločnosti alebo Následky divočiny a podobné...Myslia si, že také knihy- ako napr. čítam ja- by na nás mohli mať zlý vplyv, mohli by sme sa začať búriť proti spoločnosti. Učia nás, že je to ten najhorší trest, aký môže existovať. Ale ja viem, že hlavne nechcú, aby v nás tie knihy vzbudili podozrievavosť. Mohlo by sa v nás niečo zlomiť a odhalili by sme všetky tajomstvá vesmíru.
Profesorka Thompsonová vošla do triedy. Tesne za ňou vošiel chlapec v čiernej mikine s kapucňou na hlave. Rýchlo prekĺzol do poslednej lavice, tesne pri mne. Profesorka si ho nevšimla, no ja som zazrela nebadaný úškrn na jeho tvári. Noela poznám už dlho. Je to nenápadný chlapec, ktorý rád nosí čiernu a je trochu iný. Ešte nikdy som ho nevidela s nejakými kamarátmi...
Thompsonová začala rozprávať o pravidlách našej spoločnosti a vlastne nám hovorila to isté, čo každú hodinu. Uprostred reči o našich pravidlách, Noel zdvihol ruku do vzduchu. Profesorka sa na sekundu zatvárila zmätene, no vyvolala ho.
„Áno, Noel. Chcel si niečo dodať?“
„Len ma napadlo...Je to trochu nelogické. Veď tí ľudia mali slobodu, mohli si robiť čo chceli. Prečo by to chcel niekto zmeniť na...toto? Prečo by prišiel niekto, kto by chcel zničiť tú slobodu? A ako to, že to dovolili?“ uvažoval Noel. Celá trieda stíchla a Thompsonová zabudla zavrieť ústa. To ticho bolo neuveriteľne hlučné. Noel to nemal hovoriť. Thompsonová to asi nebude príliš riešiť ale iný učiteľ by ho okamžite poslal za riaditeľom a ten by ho vylúčil. Prečo by tak niekto riskoval iba preto, že mal trochu zmätok v minulosti? Aj keď, pravda, na tie otázky by som chcela poznať odpovede aj ja.
„Pán Black, tento krát to nebudem riešiť, ale už nikdy viac nechcem počuť aby ste niečo také vypustili z úst. Je to spochybňovanie spoločnosti a to je trestné.“ prísne sa naňho pozerala. Na jej tvári bolo vidno, že je ešte stále zaskočená. Noel opatrne prikývol, no ja som vedela, že tie otázky ho stále trápia. Videla som, že iba potláča opovrhnutie. A ja som si uvedomila, že je tu možnosť, že nie som jediná, ktorá pozná tajomstvá tohto sveta.
