2. Nezodpovedané otázky
Noel stál pri svojej skrinke. Už bol na odchode, no rýchlo som ho dobehla.
„Ahoj“ pozdravila som ho zadychčane. Noel sa zastavil a začudovane sa na mňa pozrel. Mám pocit, že si až teraz všimol, že existujem. Noel sa mi váhavo odzdravil.
„To, čo si sa pýtal na hodine...eh...ty...“ začala som, no nevedela som ako sa ho to spýtať. No Noel ma predbehol.
„Zabudni na to. Nemal som nič hovoriť. Ja len...som trochu unavený a...“ vedela som, že mi klame. Musím ho prinútiť aby mi hovoril pravdu...
„Nie! Už dlho mi tie otázky behali po rozume, o nemala som dosť odvahy spýtať sa to. Nie každý rozmýšľa o svete takto.“ Povedala som dúfajúc, že mi začne dôverovať.
„Ty...Si vedomá?“ spýtal sa ma na rovinu. Trochu ma zaskočil, tak som sa zmohla len slabé prikývnutie. Noel si vydýchol a usmial sa. Spoločne sme vyšli zo školy. Uvedomila som si, že je to prvý raz, čo nejdem zo školy sama. Je to fajn.
„Tak, povedz mi čo vieš.“ vyzval ma Noel. Až teraz ma napadlo, že obaja môžeme mať úplne iné verzie. Tak som sa pustila do vysvetľovania. Povedala som mu o ovládaných, o vesmíre, o všetkom čo ma za tie mesiace napadlo. A bolo to fajn. Je to úžasný pocit, mať možnosť niekomu sa vyrozprávať. A ten niekto sa na teba potom nepozerá ako na blázna. No keď som sa pozrela na Noela, tak sa na mňa presne tak pozeral. Najprv som nevedela prečo, no potom mi povedal svoju verziu.
„Žiadny vesmír sa nestará o náš život na Zemi. To smrť nás ovláda. Smrť je vládkyňou tohto sveta. My sme iba figúrkami a iba Smrť rozhodne, či vypadneme z hry alebo tam iba ostaneme trochu dlhšie. Smrť vidí každý náš krok a rozhodne, či nám pod nohy dá prekážku alebo nie. A som si istý, že skôr či neskôr bude Smrť ovládať celú Zem doslova.“ tvrdil Noel. Nútilo ma to zamyslieť sa, no stále som si tým nebola istá. Veď jasné, že smrť ovláda v podstate život každého, nie je to nič čomu by sa nedalo uveriť. Nie je to nič, kvôli čomu by nám museli upravovať spomienky. Noel, akoby vedel na čo myslím, povedal:
„Asi si hovoríš, že smrť je súčasťou našich životov tak, či tak. Lenže toto nie je len tak. Ona upravila naše spomienky, naše myšlienky aby nikto nevedel, že nás ovláda viac než si myslíme. Chce aby sme zabudli na to, že postupne vyradí z hry úplne každého a potom bude ona vládnuť tomuto všetkému.“ presviedčal ma. No mne sa to stále zdá absurdné a nelogické.
„Fajn, tak keď pôjdeme podľa tvojej teórie, tak čomu by tá Smrť mala vládnuť, keď už všetko zničí?“ opýtala som sa ho. Noel vyzeral trochu začudovane. Hľadá nejakú odpoveď.
„Ona...určite by si potom vytvorila vlastných ľudí, ľudí ktorí by ju vo všetkom poslúchali.“
Pochybovačne som sa usmiala. Viem, že to rozhodne nie je tak, ako to hovorí Noel, no prečo by si potom myslel niečo také? Tak ako som si spomenula ja, si možno spomenul aj on. No každý z nás na inú časť. Možno to dáva zmysel spoločne.
„Ako si tým môžeš byť tak istý?“ spýtala som sa ho. Noel si vzdychol
„Proste som sa jedno ráno zobudil a vedel som, aká je pravda. Bol som si istý, že je to tak. No teraz už pochybujem. Možno máš pravdu ty, a ja som si namýšľal len hlúposti.“ smutne povedal Noel. A práve to ma prinútilo zamyslieť sa nad tým ešte viac. Musí existovať nejaké prepojenie medzi našimi verziami. Musíme zistiť pravdu. Pozrela som sa na okolie a až teraz som zistila, že som už došla k môjmu domu. Otočila som sa k Noelovi.
„Čo keby sme to zatiaľ nechali tak, a zajtra sa o tom ešte porozprávali?“ navrhla som. Noel našťastie súhlasil, rozlúčil sa a odkráčal domov. Pozrela som sa na náš dom a v okne som uvidela svojho nevlastného otca, ako na mňa hľadí. Prehltla som a vkročila do domu.
„Vieš kto je ten chlapec?“ opýtal sa ma podráždene Paul.
„Je to chlapec zo školy, volá sa Noel.“ Odpovedala som bez záujmu. Môj otčim vyzeral podráždene a unavene. Stále hovorí, že je vyčerpaný z práce, no ja si myslím, že je v tom niečo iné. Stále si s mamou šepkajú a potom sa na mňa divne pozerajú. Viem, že predo mnou niečo taja.
„No tak to asi nevieš, že jeho rodičia pred rokom zomreli. Zistilo sa, že robili nejaké nelegálne experimenty, alebo niečo. Ten chlapec je teraz sirota. Všetci hovoria, že je nejaký čudný.“ vysvetlil mi Paul. Zrazu mi všetko dávalo zmysel. Už je mi jasné prečo tak veľmi obhajoval svoju teóriu o Smrti. Verí, že preto mu zomreli rodičia, pretože sa proste Smrť snaží všetkých zničiť. Nechce veriť tomu, že jeho rodičia robili niečo nelegálne. No to ešte neznamená, že sa kvôli tomu s ním mám prestať rozprávať.
„To mi akože zakazuješ baviť sa s ním?“ neveriacky som sa ho spýtala. Paul zakrútil hlavou.
„Nie, to rozhodne nie. Len hovorím aby si si naňho dávala pozor.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmial. Podišiel ku mne a nemotorne ma objal. V tom do izby vošla moja mama.
„Ako veľká, šťastná rodinka.“ Poznamenala Joseline. Potlačila som nutkanie utiecť a usmiala som sa na nich. Keby tak tušili čo sa deje. Po chvíli som sa odtiahla a odišla som do svojej izby. Keď som sa na polceste obzrela, uvidela som ako si Paul a Joseline zase niečo šepkajú. Chcela som podísť bližšie a započúvať sa, no v tom momente sa už vrúcne bozkávali. Joseline ho miluje, a viem, že aj on miluje ju. Lenže ja nejako nemôžem vystáť ani jedného z nich. Nechápem ako môžu byť takí bezstarostní...
Vošla som do izby a ľahla som si na posteľ. Potrebujem si odpočinúť, aspoň na chvíľu prestať rozmýšľať. No viem, že to sa teraz nedá. Musím zistiť, prečo máme tak odlišné verzie. Žeby si to Noel iba vymyslel aby nejako vysvetlil smrť svojich rodičov? Ale keby si to len vymyslel, tak ako by mohol vedieť o vedomých? Alebo som si to vymyslela len ja, aby som si nejako vysvetlila svoj odpor s svojim rodičom? Čo je vlastne pravda? A čo taja moji rodičia? Takýmito otázkami by sa dalo pokračovať až donekonečna. No ja musím nájsť lepší spôsob ako tráviť nekonečnosť. Z tých otázok ma už bolí hlava. A chce sa mi kričať. Kričať a kričať do kým mi niekto nezodpovie moje otázky. No ja viem, že je to ako výkrik do tmy, pretože mi nikto nepomôže.
Už sa mi zatvárali oči a chcelo sa mi spať. Moje posledné myšlienky som venovala Joseline a Paulovi. Myslela som na to, akí sú šťastní a bezstarostní. Budem tak šťastná niekedy aj ja? A dokázala by som byť šťastná s Noelom? Predstavila som si Joseline a Paula ako sa bozkávajú v obývačke . No namiesto ich tváre som si predstavila Noela a mňa. Mohli by sme vôbec niekedy byť šťastní? Existuje vôbec šťastie pre tých, ktorí vedia o svete priveľa? Dokážem si niekedy prestať klásť otázky, na ktoré mi nikto nedokáže odpovedať? A s tou poslednou otázkou som sa prepadla do tmy spánku a snov.
