Dead for u???

Myslenie bolí

Môj druhý mesiac u psychologičky je oniečo horší, ako bol ten prvý. Najprv som si myslela, že tu budem maximálne neaky týžden možno dva a že to zahrám na to, že nemám žiadne problémy. No opak bol pravdou. Po dvoch mesiacoch chodenia k tej istej osobe vás to hranie a predstieranie už prestane baviť. Po otcovej smrti som sa do seba uzavrela nechcela som jesť ani piť nevychádzala som z izby tak ma moja mama poslala k psychológičke. Myslela si ,že mi to pomôže no ona o mne vie veľké hovno. Nikdy tu pri mne nebola.

---

Práve sedím u tej šialenej ženskej. Niekedy mam pocit, že ona sama potrebuje odbornú pomoc. Stále sa ma pýta tie iste otázky už dva mesiace. ,,Ako sa máš?" Opýta sa ma už asi po 69-krát za posledných 10min. ,,Úžasne keď vás vidím, kedy možem odísť?" Rýchlo som jej odvrkla ,,Yumi nebuď protivná sama dobre vieš ,že mi to budeš musieť raz povedať, ak by si mi ju povedala hneď už nikdy by si sem nemusela prijsť." Povedala a usmiala sa na mna takým fakošnym úsmevom až mi prišlo zle z tej faloše. Začala som uvažovať, že jej to už poviem no bolelo to tak som s tym prestala bojivať a rozhodla som sa, že jej to poviem. ,,Viete, že ma sem poslala matka lebo mi zomrel otec milovala som ho on sa o mna vždy pekne postaral zatiaľ čo ona na mňa zvysoka kašľala. Asi týžden po otcovom pohrebe sa začala stretávať s neakym chlapom a išla mi nahovárať, že to bude moj nový otec. Tak to bolelo ako mohla len tak rýchlo zabudnúť na ňho." Dokončila som a zotrela si slzu ktorá mi vytiekla z oka.

Ayo tak tu to je nová story dúfam, že sa vam bude páčiť. Niesom veľmi talent na písanie.