Lucille prišla domov a naučeným pohybom zhodila čierne tenisky z nôh.
Neunúvala sa vybrať si z uší slúchadlá a pozdraviť.
Aj tak by nemala koho. Prešla cez kuchyňu a vyšla po schodoch do podkrovia, kde mala izbu.
Bola veľká, no šikmé steny ju opticky zmenšovali. Navyše ju mala zapratanú kadečím čo našla. Blbosťami z bazárov, množstvom knižiek, obrázkami po stenách, kvetináčmi.
Trvalo jej dosť dlho kým svoju izbu nezaplnila natoľko, aby nevyzerala prázdna.
Aby nebola prázdna ako väčšina Luciných dní.
Takí ľudia majú obvykle potrebu zaplniť priestor okolo seba, aby to nevyzeralo, že okolo seba nemajú vôbec nič.
Prezliekla sa a ľahla si do postele. Zakutrala sa pod paplón s kvietkovanými obliečkami a zatvorila oči. Na strešné okná začal ticho bubnovať dážď. Sama pre seba sa usmiala. Bolo to dokonalé.
Nechcela Colinovi klamať, ale toto bol jeden z dôvodov prečo sa na všetko vykašľala.
Musela si oddýchnuť od vonkajšieho sveta.
Potrebovala ticho. Keď je niekto tak veľmi sám, ostatní mu odrazu pripadajú ohlušujúci.
Bola zaneprázdnená množstvom myšlienok a upokojovaním sa, že je to takto celkom v poriadku. Dýchala zhlboka a predstavovala si, aké to asi bude až vypadne na výšku a bude mať šancu spoznať nových ľudí. Pretože škola svätého Krystofa jej jednoducho nestačila a v tomto meste ju neustále prenasledovala minulosť.
Naozaj nemala čas riešiť nejaký blbý ples, keď musela vyriešiť také množstvo otázok víriacich jej v hlave.
Hoci mnohí by povedali, že nerobí vôbec nič.
YOU ARE READING
NIČ
Short Story"Čo rada robíš?" "Nič!" "Máš vôbec srdce?" "Nie!" Dievča ktoré nemalo rado vôbec nič a chlapec ktorý nikdy nič nevzdával. Jediné čo niekedy potrebujeme je len nechodiť kam nechceme, hľadať tam, kde by nikto nehľadal, odmietnuť úplne všetko alebo čos...
