Stratená v sne ✔(DOKONČENÉ)

Stratená v sne

Moji milý čitatelia tohto príbehu. Príbeh bol dorobený. Doplnila som podstatnú časť a upravila koniec . Pre lepší zážitok odporúčam znova prečítať. Tie rady na zistenie či snívate naozaj fungujú , neváhajte vyskúšať😂😁. To by bolo asi tak všetko a prajem vám príjemnú zábavu 😂😂

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

,,Jane a Oliver okamžite do postele!" zakričala na nás mama.,,Ale nám sa nechce! "zborovo sme odpovedali.,,Keď prídem ochvíľu do vašich izieb nech ste už v posteli " pohrozila nám. Zvrtla som sa na päte a šla som do svojej izby . Nezabudla som inštinktívne tresknúť dverami .Trieskala som dverami dosť často ale takto silno sa mi buchnúť dverami ešte nepodarilo. Za komodou niečo zašramotilo a následne bol počuť zvuk padajúcej maličkosti na zem. Nikdy som nemávala na komode položené maličkosti ,presne pre to aby mi nič za ňu nespadlo . No dnes sa tak stalo a ja fakt netuším čo tam môže byť. Odsunula som komodu a za ňou bol malý prívesok na retiazke. Prívesok sa dal otvoriť, tak som tak aj následne urobila. Z toho čo tam bolo som stratila reč . Fotka mňa ,môjho brata ,mojej mami a mojho otca. Hnali sa mi slzy do očí.Od kedy je preč, mama sa neusmiala , a nerátam ten falošný úsmev ktorým sa na nás usmieva vždy keď nás vidí.Mama to niesla hrozne zle , ale dnes je s tým už vyrovnaná (aspoň nám to vždy tak hovorí, ale ako som spomínala neusmieva sa , to podľa mňa nie je dobré znamenie ) a každý deň ráno nám opakuje že máme byť silný .Že vraj keď budeme silný prečkáme toto obdobie a prekonáme každú prekážku.My sa jej stále snažíme uveriť , ale nejde to. Nedokážeme to . Ja a môj 9-ročný brat Oliver nie sme dosť silný ,ale nedávame to na sebe poznať aby sa naša mama netrápila ešte viac.
Neviem prečo som doteraz nevedela o niečom takom ako je tento prívesok. ,,Skrýval ho predo mnou niekto? Alebo som to celý čas mala pred očami len som si to nevšimla?" takéto otázky mi práve behali v hlave . Aby som všetko uviedla na pravú mieru ,moj otec nie je mŕtvy ale bojuje niekde v Afrike .Z hlbokého premýšľania ma vytrhli kroky na chodbe. Rýchlo som zasunula komodu ,prívesok na retiazke zapla okolo môjho krku a vliezla pod perinu. Zo zavretými očami som čakala na otvorenie dverí mojou mamou . O chvíľu sa tak aj stalo. Mama vstúpila do izby a keďže si myslela že spím potichu odišla. Ešte som si k sebe privinula svojho plyšového psa Scrapyho a o pár minút som už vo svojej snovej realite lietala na jednorožcoch.

Kiežby tie sny ktoré sa mi v tu noc snívali boli také pekné a nevinné ako moje predstavy pred spaním.

● ● ●

Zobudila som sa v lese.Všade okolo mňa bola tma. Malé kvapôčky dažďa mi padali na moju hlinou zašpinenú tvár. Poobzerala som sa , a usúdila som že sa pravdepodobne nenachádzam v lese za dedinou. Ten les poznám lepšie ako moje topánky.Keď som bola menšia otec ma brával do lesa keď chodil na polovačky.Strávila som tam väčšinu dectva. No ale kde potom do pekla som! Snažila som sa postaviť no následne som hneď spadla na zem. Na druhý pokus som sa už iba s miernym problémom orientácie postavila. Nevidela som ani na krok . Jediné čo toto misto osvetlovalo bol jasný mesiac v splne.Zrazu ako keby aj on zmizol z oblohy a okolo mňa bola už definitívne čierno čierna tma. Od strachu sa mi zrýchlil tep aj dych. Úplne ma ten strach paralyzoval. Nebola som schopná ani kroku. Za mnou som započula šramot lístia popadaného na zemi a nasledne aj dych neznámej bytosti .Zrazu šramot a aj dych utíchol . Tá bytosť sa zjavila tesne pri mne až tak blízko,že mi dýchala svojím teplým dychom na krk. Hrozne som sa zľakla. Už som nebola paralyzovaná a tak som sa otočila. No keď som sa otočila, nikto za mnou nebol. Aj mesiac už zase svietil na oblohe vo svojej predchádzajúcej polohe. Vedela som že odtiaľto musím odísť a to čo najskôr. Nájsť cestu , lesný dom , dedinu. Skrátka hocijakú civilizáciu alebo známky o tom že tu boli nejaký ľudia alebo aspoň tadiaľ prechádzali.