Nemám ani poňatia ako dlho sme tam tak mohli sedieť. Čas som nevnímala. Rozprávali sme sa tak ako kedysi.
Zrazu natiahol pravú ruku za seba a vytiahol moju červenú deku. Tú ktorú som po ňom hodila. Nemohla som sa na tom nezasmiať.
,,Už je celkom zima." povedal pri tom ako mi ju prehadzoval cez plecia.
Len som sa usmiala. Stále ma to trápilo, bála som sa, že naozaj čoskoro odíde.
,,Už plánuješ svoj odchod, však ?" nedalo mi to.
,,Myslím, že by som ťa mal už odprevadiť domov. Je už dosť chladno a..."
,,Odpovedz mi." skočila som mu do reči.
,,Ty vieš, že raz odídem. Teda chcel som. A stále chcem, ale kvôli tebe si to ešte dvakrát premyslím, kým to spravím."
Neverila som vlastným ušiam. Priznal, teda nie priamo, že mu na mne záleží. A vtedy keď som sa naňho pozrela, videla som zase jeho. Videla som toho kým bol predtým ako sa to celé skomplikovalo. Bol to ten pravý Noah. Nie ten s maskou nezraniteľného drsniaka.
Dívala som sa mu do očí asi už príliš dlho. Ale neriešila som to. On sa len usmial a venoval mi nežný bozk na čelo.
YOU ARE READING
Are you scared of me ?
Short Story"Teraz po prvý raz v mojom živote viem, že domov nie je dom a domov tiež nieje budova. Viem, že domov je telo s jazvami a myšlienkami. Viem, že domov je kostra s hrudným košom a srdcom za ním. Viem, že domov má dve okná do duše a nos medzi nimi. Vi...
