Ružový poník skáče na krásnej lúke plnej kvetou. Vyzerá byť šťastný. Je tam so svojimi priateľmi. Omyl. Ak ste prišli čítať príbeh plný optimizmu a šťastia, tak vám radím odísť. Toto bude trochu iný príbeh. Príbeh v ktorom šťastie nehrá žiadnu rolu.
Moje meno je Rose. Mám 17 rokov . A chodím na strednú. Ak sa to dá tak nazvať. Nenávidím to tam. Priatelia? To slovo nie je v mojom slovníku. Láska? O tej som nikdy nepočula.
"Rose! Rose! " učiteľka ma dostávala z mojej mysle.
" Áno ? " Prekvapene som podvihla hlavu.
" Zobuď sa už! " Neustále opakovala.
Zobuď sa! Zobuď sa! Iné slová už od nej ani nepočujem.
" Dobrý deň slečna Deretová. Priviedol som ho. " Riadite vstúpil do triedy. Nebol sám. Po jeho pravej ruke stál chlapec. Vlasy mal trochu rozcuchané, tmavohnedej farby. Úsmev veľký a úprimný. Jeho zelené oči hľadeli do triedy.
"Ou, ahoj Charlie. Vitaj. " Privítala ho slečna Deretová.
Charlie sa nezmohol na slova. Len sa usmieval. Tým nám chcem všetkym povedať "ahoj".
" Charlie je tu nový. Kto ho chce previesť po škole?" Spýtala sa.
Zamyslela som aké to bolo keď ja som prišla na školu. Taktiež som tu nebola od prvého ročníka. Pamätám si tú chvíľu keď som prišla v prvý deň. Slečna Deretová sa triedy spýtala presne túto otázku. Ani jedna ruka nebola vo vzduchu. Vedela som aký je to pocit, tak moja ruka pomalým pohybom vyšla hore.
"Rose, no výborne. " Nechápavo na mňa zazerala.
Zatiaľ čo Charlie na mňa hodil úsmev.
