Štyri živly a tajomstvo lesa

23. Kapitola

 Neodvážil sa jej povedať ani slovo. Dokonca nemal odvahu nadýchnuť sa zhlboka či prehĺtnúť hrču slín, ktorá sa mu zasekla v hrdle. Bál sa jej. Respektíve... mal z nej rešpekt. Vedel čoho je schopná, keď sa naštve. Ona síce bývala častokrát nahnevaná, no po chvíli ju to vždy i tak prešlo. Keď sa však dostala do nálady, kedy mal nejeden dojem, že hodí po ňom strom, ak sa ho dotkne, to už bola iná šálka kávy.

"Čo si myslel tým, že nejdem?!" začala zvyšovať hlas.

Obočie skrčila k sebe, čo vytvorilo vrásku medzi ním. Jemne pokrčila nos a vystrela sa. "Rozkazy Pána, pravda?" tón hlasu sa jej zmenil na arogantný.

"Bojí sa, že im ublížim?" Krvavú ruku si utrela do uteráku a založila ich na prsiach. "Fajn," mykla ľahostajne plecami a otočila sa do kúpeľne.

"Odteraz nech po mne nič nežiada. Nech neočakáva, že budem robiť za neho špinavú prácu."

Pozrela sa na neho cez rameno, prezrela si ho od hlavy až po päty a odfrkla: "Nabudúce aspoň prikývni, keď mi nemáš čo k tomu povedať."

Znovu sa otočila a vošla do kúpeľne, kde za sebou nechala otvorené dvere.

Z nejakého dôvodu si myslela, že za ňou pôjde a povie jej aspoň pár koktavých slov k tomu, no on ostal stáť v strede izby a dívať sa na ňu. Mal dojem, že aj keby čokoľvek povedal, nepomohlo by to. Jej tvrdohlavosť bola ťažko prelomiteľná.

„Ja... Myslím, že sa pôjdem pripraviť," nakoniec zo seba vykoktal, ukázal palcom za seba na dvere a pomaly, bez ďalších slov vyšiel z izby.

Pred tým, než zatvoril dvere od jej izby, stihol začuť silnú ranu a následné trieštenie skla. So zažmúreným pohľadom so skrčeným obočím zaklapol dvere a kráčal chodbou premýšľajúc, čo do neho hodila, keď sa na toľko kúskov roztrieštilo.

Jedno však vedel.

Nemal moc chuť to ísť zisťovať.

Medzi tým, ako kráčal po chladných, sivých kamenných chodbách hradu, Tanah sa dívala na svoju päsť vrazenú v strede zrkadla. Okamžite sa jej ruka ponorila do šarlátovej farby. Kvapky tmavej tekutiny jej stekali po zápästí a dopadali do umývadla.

„Ako sa opovažuje," dívala sa na svoj odraz a rozprávala sa sama so sebou. „Nechať ma tu," trhlo jej kútikom pravej strany úst.

V momente však zatvorila oči, hrýzla si do vnútorného líca a zavrtela hlavou. „Uvidíme, kto je lepší hráč," skonštatovala jemným hlasom. Vytiahla ruku zo stredu krvavých črepín. Nezodpovedne si ju utrela do uteráku ignorujúc, že si mohla preseknúť tepny. Našťastie, sklo nebolo natoľko hrubé, aby sa jej ponorila doň celá päsť. Jej hánky to však schytali na plnej čiare.

Prešla do izby, sadla si na posteľ a pohybom ľavej, zdravej ruky zo strany na stranu, opisujúc vodorovnú čiaru, privolala slúžku - Mentoaru. Alebo, ako ju ona rada volávala, Martu.

Jej prsty začali žiariť v momente, ako vystrčila ukazovák, prostredník a prsteník do vodorovnej polohy. Palcom si pridržiavala malíček v dlani a znudene sa dívala na kúzlo, ktoré bolo medzi prvými, ktoré sa naučila.

Chcela najprv vstať a ísť za Martou do jej izby, no predstava, že bude musieť kvôli nej upratovať chodbu, sa jej nezdala veľmi príjemná. Marta bola jedna z mála ľudí, ktoré žili na hrade a pomáhali Tanah prežívať tam.

Netrvalo dlho, než sa postaršia žienka ocitla v dverách, nakúkajúc dnu. „Môžem vojsť, slečna Tanah?" Jej hlások bol jemný, melodický, veľmi príjemný, čo spôsobilo dievčaťu ihneď úsmev na tvári.

„Prečo by si nemohla vojsť, keď som ťa volala?" zasmiala sa milo.

Jej sivé vlasy boli prvá vec, ktorú uvidelo dievča, keď žena vstúpila do izby. Krátke sivé vlasy spadajúce na jej ramená ozdobené kvietkom za uchom ju robilo mladšou. Nikdy sa jej neodvážila spýtať, koľko má rokov. Výzor hovoril okolo šesťdesiat, no skúsenosti okolo stovky. Ba, možno i viac.

„Dievča zlaté, čo sa vám stalo?" zhíkla v momente, keď zazrela krvavú päsť mladého dievčaťa, utierajúcu si do bieleho uteráka.

„Zatvoríš dvere prosím?" usmiala sa smutne na ňu.

„Samozrejme," prikývla, svoj košík s liekmi položila na zem a prešla k dverám, ktoré opatrne zatvorila. Svoje silnejšie telo vo fialových šatách so žltými kvietkami postavila pred Tanah a vzala jej ruku do dlaní. „Kto vás nahneval?" zamračila sa na jej hánky, viac ako len poškriabané.

„Pán si myslí, že nezvládnem jednu... výpravu," mykla plecami a zamračila sa. „Najhoršie na tom je, že Stagnus ma ani nebránil," nechápala. Zavrtela hlavou a vtiahla spodnú peru medzi zuby, dívajúc sa na Martu.

„Ste si istá, že ste Pána dobre pochopila? Možno je to len nedorozumenie," snažila sa ju utešiť. „Teraz to trošku zaštípe," upozornila ju.

Z košíka vytiahla malú nádobku plnú zelenej, hustej hmoty, pripomínajúc vyšľahaný sneh z vaječných bielok. Dvoma prstami nabrala hmotu, ktorou prešla po hánkach Tanah.

„Sss," sykla a nechcene mykla celým telom. Zvraštila tvár do bolestnej grimasy. Mala dojem, akoby sa jej hmota zažierala až do špiku kostí. „Čo je to?" otvorila jedno oko.

„Masť z rôznych bylín a jedu bieleho hada," masírovala jej poranené miesto. „Každý večer si to natierajte. Čoskoro sa vám vytvorí chrasta a úplne zahojí," usmiala sa na ňu. Zatvorila nádobku s masťou a začala jej obväzovať ranu. „Nabudúce radšej hoďte niečo o zem ako sebe ubližovať," chcela uvoľniť napätie, čo sa jej podarilo.

Tanah sa konečne uvoľnila, prestala sedieť, akoby zjedla vešiak a i jej svaly na tvári si oddýchyli od toho večného mračenia sa.

„Nabudúce vyhodím Stagnusa von oknom," zasmiala sa a Marta s ňou. Na druhú stranu však cítila, že by to niekedy rada urobila, keď jej skúša trpezlivosť.

Pohľad jej padol na jej obviazané hánky, ktorých biely obväz začal vsakovať zelenú masť a i prispôsobovať farbu. Ako chameleón.

„Čo máš dneš večer na práci?" oprela sa o stenu, vytiahla ponožky spod vankúša, ktoré si obliekla. Uterák zhodila na posteli vedľa seba a pretiahla cez hlavu veľké tričko, ktoré ukradla Stagnusovi už veľmi dávno a využívala ho na spanie.

„Momentálne nič. Nyriah ma vystriedala, teraz je rada na nej," odpovedala jej. „Prečo sa pýtate?"

„Čo tak si urobiť babskú noc? Len my dve," usmiala sa na ňu s iskričkami v očiach.

„Babskú... noc?" zopakovala nechápavo Marta.

***

Dievčatá (možno aj nejakí chlapci), hlásim úspešné zvládnutie maturít! Čo vlastne znamená, že sa vraciam späť k písaniu! Yayyy... Síce som pomaly dva týždne po "deadline" ale doháňať toľko spánku a medzi tým iné povinnosti... To nie je len tak :D Dúfam teda, že tu ostalo ešte niekoľko mojich 'prívržencov' a budú čítať i naďalej mojej žvásty.