Krásna je farba plameňa,
keď obhára smrteľné rany.
Posledný nádych človeka
a samota je na stráni.
Posledný úsmev psychopata,
koniec sa mu blíži.
Strach ho opúšťa,
vie, že v živote lásku a radosť necítil.
Bol to len klam.
Život plný bolestí nedá sa nazvať životom.
Za úsmevom smútok schovával,
Premôcť ho nevládal.
Nepomohla faloš ľudí okolo,
keď z partie ho vyčlenili.
Za blázna a malé dieťa,
zakaždým ho označili.
Plačom, nárekom a slzami,
po nociach perinu zmáčal,
prišiel vytúžený krok,
poslednýkrát zamával.
Nie je to báseň o niekom,
je to o mne samej.
Pocity schovávam
dlhé roky horí tento plameň.
Páli mi rany,
čo osud mi dal,
bolesti sa nestraním,
cit je Boží dar.
