Dangerous

1.

Kylie Hamilton a Edward Johnson sa dali dokopy už v prvom ročníku na strednej. Nikto neveril, že by im to vydržalo pár mesiacov, a tobôž nie rokov. Čas však pomaly plynul a tí dvaja spolu prešli všetkým, čo im školské dni a noci pripravili. Keď pred tromi rokmi vyhrali kráľovnú a kráľa maturitného plesu, tak už bolo všetkým jasné, že títo dvaja sú si súdení, a že nič ich len tak nerozdelí.

Kylie po skončení strednej nastúpila na medicínu a Edward vstúpil do armády. Času pre toho druhého mali málo, no keď už, tak ho poriadne využili a užili si jeden druhého najviac, ako sa len dalo. Takto prešli ďalšie tri roky a obom im bolo jasné, že to spolu zvládnu dotiahnuť do víťazného konca v podobne svadby a založenia rodiny.

„Johnson!" zvolal kapitán, „čaká ťa tu dievča."

Edward celý natešený vyskočil z postele, zdrapil kyticu lúčnych kvetov, ktoré tam čakali len nato, aby ich mohol dať svojej milovanej. Rýchlosť, ktorou zbehol schody by sa mohla rovnať rýchlosti svetla. Stálo mu to však za to, pretože práve vtedy pred sebou zbadal anjela. Jeho anjela. Stala tam, krásna ako kedykoľvek predtým, možno ešte krajšia, ak je to vôbec možné. Bola oblečená v krátkych šatách s čipkou, ktoré boli na Edwardov vkus krátke možno až príliš.

Nedal na seba však nič poznať, lebo vedel, že je iba jeho a ostatní chlapi mu môžu akurát tak závidieť. Podišiel ku nej a silno ju objal.

„Chýbal si mi, láska," pošepkala mu do ucha a ešte viac sa k nemu pritisla. Edwarda v tom momente zahrialo pri srdci, tak ako kedykoľvek predtým, keď ho tak nazvala. Bol šťastný, že ju mal, no vždy, keď sa museli rozlúčiť, tak sa v ňom prebudil smútok. Stretávali sa len raz za týždeň, čo bolo proti strednej veľmi málo. Veď tam spolu trávili každý deň, niekedy si už pomaly šli aj na nervy.

Nemusel jej hovoriť, že aj ona jemu chýbala, namiesto toho ju pobozkal tak vášnivo ako po prvýkrát a ona mu bozk opätovala. Odtiahli sa od seba až keď im nedostatok kyslíka v pľúcach nedovolil pokračovať.

„No páni Johnson, ešte stále mi vieš zamotať hlavu!" povedala s úsmevom na perách a roztraseným hlasom.

„Som rád, že to už viem aj bez toho, aby som ťa takmer prizabil," zasmial sa Edward a v hlave sa mu premietla spomienka z pred mnohých rokov. Bolo to práve v 1. ročníku na strednej. Ako ďalšia hodina mala nasledovať telesná a Edward bol celý natešený, pretože aspoň z tohto predmetu mu nehrozila päťka. Keď už prezlečený prišiel do telocvične, tak ho tam čakalo nemilé prekvapenie, namiesto futbalových bránok sa na stred telocvične naťahovala sieťka na volejbal.

„To vážne?" spýtal sa potichu sám pre seba.

„Áno," zrazu za sebou započul dievčenský hlas, ktorý mu bol už dobre známy, „som rada, že sa mi podarilo profesora presvedčiť, aby sme si zahrali volejbal."

„Kylie, aké prekvapenie, že si to práve ty, kto sa do niečoho opäť zbytočne montuje."

V Edwardovom hlase bolo počuť rozčúlenie, Kylie mu už od začiatku nepadla do oka. Všetko vedela, stále sa hlásila, bola zvolená predsedkyňou triedy a chodila na takmer každý záujmový krúžok, za čo si, samozrejme, od učiteľov vyslúžila svätožiaru.

„Za čo sa na mňa hneváš Edward, veď som ti nič také neurobila!"

„Ja sa nehnevám, veď prečo by som sa aj mal?" spýtal sa ironicky.

„Si na mňa naštvaný, a ja chcem vedieť dôvod, prečo je tomu tak."

Edward to v tom momente už nevydržal a vybuchol. Chcel na ňu vysypať plno dôvodov, prečo ju tak nemá rád, no jediné na čo sa zmohol boli samé hlúposti.

„V prvom rade, keby nebolo teba mohli sme hrať futbal, a v druhom..."

Nestihol ani dopovedať, pretože ich hádku prerušil zvuk trénerovej píšťalky.

Už sa chcel otočiť a odísť, keď v tom Kylie dodala:

„Dobre Johnson, keď máš detinské dôvody, tak to aj spolu vyriešime ako deti. Koho tím vyhrá, tak ten bude môcť od toho druhého čokoľvek chcieť, platí?"

Edward na chvíľu zaváhal, predsa len slovo čokoľvek je silný pojem a tu žabu ešte nepozná natoľko dobre, aby si mohol aspoň tipnúť, že čo od neho bude chcieť. Odstúpiť však nepripadalo do úvahy, akurát by tak len prejavil svoju slabosť.

„Dobre teda, platí," zahlásil nakoniec, a tým aj potvrdil ich stávku.

Po krátkej rozcvičke a rozklusaní konečne prišlo aj na hru. Hoci si bol Edward istý takmer na sto percent, že vyhrá, istá pochybnosť v ňom predsa len bola. Nešlo mu ani tak o tu výhru, ako o vlastnú česť, ktorú do tejto stávky vložil na zlatom podnose. Vždy keď sa malo ísť hrať, tak sa najskôr zvolili kapitáni, Edward a Kylie sa prihlásili takmer okamžite, ako tréner položil otázku, kto nimi bude pre tento krát. Už len rozdeliť zvyšok do družstiev a môže sa začať hrať.

„Vieš, že ešte stále môžeš odstúpiť, však Johnson?" spýtala sa Kylie a na jej tvári sa objavil úsmev, ktorý Edward považoval za pokrytecký. Páni, až teraz si uvedomil, ako ho celé tie týždne štvala.

„Ja neodstúpim, o tom môžeš jedine tak snívať."

Zvuk trénerovej píšťalky signalizoval začiatok hry. Zo začiatku to teda vyzeralo všelijako, najskôr viedli jedny, potom zase druhí, no na takmer samom konci hracieho času sa Kylie a jej tímu podarilo nazbierať o pár bodov viac. Edwarda predstava jej výhry nenormálne rozčuľoval, nechcel sa zmieriť s tým, že prehrá a preto vsadil na agresívnu hru, čo sa najmenej vyplatilo Kylie, pretože to bola práve jej hlava, ktorá sa zrazila s loptou. Následky boli okamžite a Kylie sa v bezvedomí zrútila k zemi ako hruška.

Okamžite potom ju odviezli na ošetrovňu a Edwarda poslali s ňou, aby sa jej mohol ospravedlniť hneď, ako sa preberie. Dobrovoľne by to neurobil, teda aspoň by sa za ňou hneď nehnal, ale tréner sa mu vyhrozil, že ak za ňou okamžite nepôjde, tak dostane napomienku a to bolo to posledné, čo potreboval.

Sedel pri jej lôžku, akoby mu na nej vôbec trochu záležalo a čakal kým otvorí oči. Keď už sa zdalo, že sa preberá, tak Edwarda zachvátila nervozita. Bál sa jej pozrieť do oči a čeliť jej výčitkám, ktoré vedel, že si zaslúži. Vo svojich myšlienkach sa stratil tak, že si ani nevšimol pár očí upierajúcich sa na neho.

„Kto vyhral?" ozvalo sa tiché zamumlanie a až vtedy si Edward uvedomil, že je hore.

„Ak je práve to jediné čo ťa zaujíma, tak si to bola ty." povedal mrzuto.

„Dobre," odvetila potichu a opäť zatvorila oči.

„To je všetko, ani mi nepovieš, čo odo mňa budeš chcieť?!"

Kylie sa mu zadívala do oči a už hlasom jej vlastným povedala:

„Ja dobre viem, čo chcem," začala a jej hlas spôsobil Edwardovi zimomriavky na celom tele," ja a ty, zajtra večer, rande."

Edward zostal po jej slovách zaskočený a nevedel sa rozhodnúť či je to tá najhoršia alebo najlepšia cena za prehru.