Dangerous

3.

Bolo slnečné sobotňajšie ráno, presnejšie desať hodín a ja som sa ešte stále válala v posteli. Vyčítať si to by bola hlúposť, pretože toto je prvé ráno po naozaj dlhej dobe, kedy len tak relaxujem. Zrovna som si na notebooku prezerala sociálne siete, keď mi v tom zazvonil mobil.

Určite to je Edward, pomyslela som si a na tvári sa mi usadil široký úsmev. Pozrela som sa na displej a zistila som, že mi prišla správa. Ako som si aj mohla myslieť, je od Edwarda.

Dnes sa nebudeme môcť stretnúť, kapitán mi nechce dať priepustku. Naozaj ma to mrzí, zlatko. Dúfam, že budúci víkend nám to vyjde.

Naozaj nám osud takto nepraje?

Na tu správu som radšej nič neodpísala, s mojou horúcou hlavou by to nemuselo dopadnúť dobre. Milujem ho, ale byť šťastná v takejto situácii je nesmierne ťažké.

"Myslím si, že už bolo dosť ležania, mladá dáma," povedala moja mama, ktorá sa zrazu zjavila vo dverách, s úsmevom na perách.

"Dobré ráno, mami," pozdravila som ju a natiahla sa, aby ma mohla pobozkať na líce.

"Dobré, slniečko. Tak, ako si sa vyspinkala?"

"Dobre."

"A to je všetko, čo mi povieš?" spýtala sa ustarosteným hlasom a prisadla si ku mne na posteľ.

"Edward mi pred chvíľou volal, že dnes sa nestretneme, pretože ho neprepustia z kasární."

"To mi je ľúto, ale čo už s tým narobíš."

Ľahla som si mamine do klínu a ona ma nežne pohladila po tvári.

"Veď práve, mami. Nemôžem s tým urobiť absolútne nič," zašepkala som takmer nečujne.

"Dosť zúfania, Kylie. Si mladá, krásna a múdra mladá žena, ktorá sa dokáže usmievať aj keď práve nemá muža po svojom boku."
Človek by tejto osôbke mohol jedine závidieť tú energiu, ktorá z nej sršala. A taktiež žiarivý úsmev, ktorý z jej tváre nezmizol skoro nikdy.

"Mami, neviem či mám zrovna náladu byť tak pozitívne naladená."

Zrazu sa Kylieina hlava zosypala do perín a chvíľu jej trvalo kým si uvedomila, že za to mohla jej mama, ktorá teraz už nad ňou stála so založenými rukami v bok.

"To mi ani nehovor! A padaj už konečne z tej postele!"
Intenzita jej hlasu zapríčinila, že mi takmer praskli ušné bubienky.

"Vážne si myslíš, že keď budeš jačať, tak ma presvedčíš, aby som vstala?"

"Daj mi chvílku... Áno."

Po chvíli ticha a vzájomného súboju pohľadov predsa len vyhrala. Pomaly som vstala z postele a slimačím tempom zišla do kuchyne, kde som sa naraňajkovala, potom som prešla do kúpeľne a tam môj celodenný program skončil.

Na výške som si moc kamarátov nenarobila a ozývať sa ľuďom zo strednej mi prišlo hlúpe, predsa len väčšina z nich mala nové záujmy a priateľov. Tak čo už, niektoré dni sa musia stráviť aj v prítomnosti rodiny.

Sedela som práve s našimi na verande, kde sme popíjali kávu a rozprávali sa o všeličom možnom, samozrejme, snažili sa vyhýbať téme Edward, pretože vedeli, že je to moja rana bičom.

„Zlatíčko," ozval sa môj otec, veľmi tichý človek, ktorý toho moc nenahovoril pokiaľ nemusel, „počul som od mamini, že sa ti v škole darí výborne."

„V poslednej dobe áno, až ma to prekvapuje."

Na otcovej tvári sa objavil hrdý úsmev, ktorý som videla veľmi rada.

„Vieš o tom, že sme na teba s mamičkou hrozne pyšný, však?"

„A nie len ony dvaja."

Celým mojím telom prebehli zimomriavky, keď som pred sebou zbadala Edwarda s kyticou v rukách a typickým úsmevom na tvári.

„Čo tu robíš? Veď si mi písal, že neprídeš." V mojom hlase sa značilo prekvapenie, no zároveň i radosť, ktorú som prežívala. Bola som ako keby paralyzovaná všetkými tými pocitmi.

„Prekvapenie." Podišiel ku mne, sklonil sa a na pery mi vtisol drobný bozk.

„Dobrý deň," pozdravil mojich rodičov a s obomi si podal ruku.Potom sa usadil do jedného z kresiel a mama sa vybrala do kuchyne,aby pripravila kávu i pre neho a priniesla drobné občerstvenie.

Celý zvyšok dňa som si užívala spoločnosť svojej rodiny a Edwarda, nakoniec ten deň nebol až taký hrozný ako sa zdalo, že bude. Pomaly sa chýlilo k večeru a teda aj k chvíli, kedy sa budeme opäť musieť rozlúčiť. Už vtedy som však mala pocit, že pre tento krát to nebude len na pár dní.

Ahojte, dnes som tu opäť s novou kapitolou, musím sa vám ospravedlniť, že vychádza tak neskoro. Myslím si, že sa mi už konečne podarilo prekonať úvod a v budúcej časti sa už konečne dostaneme k hlavnému deju príbehu, tak dúfam, že sa vám bude príbeh páčiť.