Last wish (JBFF)

3.

"Mama... Vážne tam musím? Vôbec nemám náladu." frflala som, keď ma mama ťahala za nohu z postele. Vážne, ale že vážne sa mi nechcelo vstávať a ešte k tomu, keď musím do školy.

"Musíš. To, že si chorá, neznamená, že sa budeš ulievať." počas jej rozkazovania na mňa ukazovala prstom.

"Fájn..." odvrkla som a konečne, po dlhej dobe sa postavila. Ihneď som si to namierila ku sebe do kúpelne a spravila rannú higienu.

Pred skriňou s oblečením som chvíľu pobudla, kým som sa rozhodla pre čierne rifle, bile tričko s lebkou a tmavomodrú mikinu na zips. Svoje otrasne hnedo-blond vlasy som si zopla do vysokého copu. Neznášam, keď mi zavadzajú vlasy.

V kúpelni som si už pred tým trochu namaľovala oči. To jest...špirála v akcii. Na ruky osm si navliekla moje obľúbené náramky, aby som doladila moje SWAG... :D

V dome bolo ticho. Fotrovci sú už zrejmä v práci. Mala som asi tak desať minút, aby som sa dotrepala do školy. To stíham...

Obula som si kotníkové sivé tenisky a vyrazila smer škola. Vliekla som sa, čo mi v zohriatí tela vážne nepomohlo.

Bol začiatok jari, ale chlad nás tu, medzi horami, nie a nie opustiť. Snehu tento rok veľa nenapadalo, ale zato mrzlo. Aj napriek tomu, že nedávno boli horúčavy. Neznášam premenlivé počasie tu, v Brezne. 

Raz je teplo, o chvíľu tu mrzneme a o niekoľko dní tu skoro kapem od horúčavy. Vážne by si to počasie malo uvedomiť, aké šoky to mne, ako človeku, robí.

Pred školou som sa s nikým nezdravila. Nebolo s kým. Ined som si to namierila do mojej triedy, kde už na mňa čakali baby. Tašku som hodila vedľa lavide a bolo mi jedno, čo znovu rozlámem pravítka. Zašla som sa prezuť do svojich štýl- converse prezúvok s modro-čiernou vlajkou anglicka.

Za mnou došla Janka. Je to už naša rutina. Ak sa jedna z nás prezúva, tá druhá za ňou docupká a riešime veci, ktoré ostatné baby z našeho kartárskeho spolku nebavia. Väčšinou sú to nejaké perverzné a úchilné blbostinky.

"Ako?" opýtala sa celá rozjarená. Prišla som o niečo?

"Debilne. Včera mi oco povedal, čo mi je. Ale to je teraz mimo. Čo si taká veselá?" tenisky som hodila do skrinky a otočila sa na Jaňu.

"Stretla som Kuba! A rozprávali sme sa." zapišťala mi pri uchu, až som sa radšej odtiahla. Zasmiala som sa nad jej obrovským úsmevom. Vždy ma teší, keď sa teší ona. Akoby som pri tom zabudla na všelijaké problémy a riešim s ňou pikošky a srandičky. To ma dokáže perfektne oživiť. Inak som ako chodiaca mŕtvola. Čo vlastne nie je ďaleko pravde. 

Celý deň sme sa bavili a smiali. Buď ja alebo Jaňa, či učiteľ povedali niečo, pri čom mi napadla fakt tá najúchilnejšia možnosť použitia. Ide to so mnou dolu vodou.

***

Tašku s učebnicami som hodila ku môjmu písaciemu stolu a zamierila do kuchyne. Aj po obede v škole som bola hladná. Prečo? Pretože tam varia tak odporné a studené "jedlá" až to radšej hneď na začiatku odnesiem, aby som sa ešte niečim nenakazila.

Z chladničky som vytiahla čučoriedkový jogurt. S ním a lyžičkou v druhej ruke som došla do obývačky a hodila sa na gauč. Vyvalila som sa cez celú jeho dĺžku a pomaly vyprázdňovala kelímok. Počas toho som kukala na telku, kde išlo Dva a pol chlapa. Ten seriál milujem. Hlavne Jakea. 

Takto som strávila približne jeden a pol hodiny, kým mi prišli fotrovci.

"Ahoj." zakriačala som cez celý byt. Nechcelo sa mi vstávať z mojeho vyležaného miestečka.