Posledná nádej

1. kapitola

Rinčanie mečov sa ozývalo celou sálou, pot mi tiekol po spánkoch, lepil sa mi na vlasy, ktoré som mala aj tak vypnuté na temene hlavy. Rukou som si pretrela čelo a zhlboka som sa nadýchla. Opäť som zaujala obranný postoj, keď na mňa zaútočil môj súper Jay. Rukami som silno zvierala ťažkú rukoväť meča a snažila sa ním niekde zaťať. Odfúkla som si hnedý prameň vlasov, ktorý sa mi musel vyšmyknúť z účesu a ľavou rukou si ho dala za ucho. Jay oproti mne, akoby vôbec necítil žiadnu fyzickú únavu.

Tmavé vlasy mal starostlivo začesané a nagélované. Žmúrila som očami, aby som aspoň trošku odhadla jeho ďalší výpad a vyhla sa mu. Lenže on sa tváril nezúčastnene. Zatínal zuby, krčil obočie a poskakoval z nohy na nohu, aby sa lepšie sústredil. Poznala som ho už dosť dlho, takže som vedela, že po tomto bude nasledovať dvojitý úder mečom, priamo na moje srdce. Takto sme zvyčajne končili náš súboj, pretože ma vždy porazil.

Nechápala som, prečo práve ja musím byť tá vybraná Nezvyčajná. Jay bol v tom očividne lepší. V technike boja, v rozhodovaní a správnom uvažovaní. V tom som bola totálne v koncoch. Takmer väčšinu času som sa rozhodovala nesprávne, čo nebol práve kladný bod. Bola som princezná, jedného dňa ma čakal trón a s ním aj veľmi dôležité rozhodnutia.

Až natoľko som sa ponorila do myšlienok, že som zabudla na Jaya a boj, v ktorom by som po toľkých rokoch mala vynikať. Jay mi zasadil úplne odlišný úder, než na ktorý som bola pripravená, preto som zadkom skončila na drevenej podlahe. Vzápätí na to sa ozval hurónsky smiech. Odhrnula som si zavadzajúce vlasy a škaredo som pozrela na osobu predo mnou.

,,Tlieskam ti. Ani za tých osemnásť rokov si sa nedokázala zlepšiť," ozval sa ironický hlas.

Ešte aj jeho zelené oči ako čerstvé jarné lístie sa mi vysmievali. Hnedé vlasy mal, narozdiel od brata, v nejakom netypickom strapatom účese alebo sa proste len neočesal. Počas toho som sa horko-ťažko postavila a šúchala si doudieraný zadok.

,,Tak rád by som videl, koľkokrát si sa dnes strepala, škoda, že som mal iné povinnosti," pokračoval ďalej s tým úškrnom, ktorý sa uňho vyskytoval až príliš často. Hlavne v mojej prítomnosti.

,,Koľkokrát si skončila na zemi, princezná?" stále dobiedzal a oslovil ma jeho obľúbenou prezývkou.

Podčiarkol tým moje postavenie, z ktorého si tak často robil srandu. Než som stihla čokoľvek povedať, slova sa ujal jeho starší brat Jay.

,,Len päťkrát."

Zásadne som neupierala zrak na Charlesa, ale mala som možnosť počuť, ako vybuchol do smiechu. Periférnym videním som zaznamenala, že si musel dať ruku na ústa, inak by oprskal všetkých naokolo. Nepovedala som ani len slovo, nemala som náladu, bolel ma zadok a navyše mi nenapadol žiadny šťavnatý protiúder. Čo sa to som mnou deje? Chystala som sa na odchod, už som videla horúcu sprchu a ako sa pod ňou moje ubolené telo uvoľní.

,,Kamže ideš?"

Charles ma chytil za lakeť a potiahol ma späť.

,,Do komnaty," odvrkla som a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

,,Ešte sme neskončili, moja pekná. Teraz som na rade ja," vysvetlil mi.

Jay len pokrútil hlavou nad svojím mladším bratom a pomaličky vycúval z miestnosti. Charles si medzitým precvičil svaly a vybral si zbrane. Tentoraz mal v rukách dve ostré dýky. Namrzene som sa odšuchtala k polici, na ktorej boli zbrane a vytiahla som si ďalší meč. Bol tenší a pružnejší. Úplne iný, ako ten predošlý. Nahlas som vzdychla a pobrala som sa na svoju pozíciu.