Posledná nádej

36. kapitola

Šíp z kuše preletel vzduchom, že som ani nestihla zareagovať, len som pozerala, ako prešpikoval Tieň naľavo. Naprázdno otvoril ústa, ale už mu z nich nič nevyšlo. S bolestnou grimasou padol na kolená, oboma rukami uchopil šíp a chcel ho vytrhnúť. Vedela som, že to nebol dobrý nápad, ale nebola to moja vec. Opatrne ho ťahal preč, sprevádzalo ho nakrčené čelo a trasúce sa prsty. Keď ho vytiahol, na hrote boli kusy mäsa. Viac som sa na to pozerať nemohla, preto som odvrátila zrak a pozorovala Sashu.

Nerozumela som, prečo si ranu aspoň neobviazala. Mohla mi tvrdiť, čo chcela, ale videla som, ako jej pravá ruka klesala k zemi. Strácala v nej silu a to len kvôli zraneniu v hrudi, ktoré sa prejavovalo na jej bojových schopnostiach. Teraz som však zasiahnuť nemohla, keďže sme mali na práci oveľa dôležitejšie záležitosti. Zhlboka som sa nadýchla, dostala do pľúc potrebný vzduch a s ľahkosťou vydýchla.

Prstami som pevne obopla meč a zrak som uprela na Tieň predo mnou. Škeril sa na mňa, rukami mával vo vzduchu, akoby chcel na seba upútať pozornosť. Niečo mi na tom nesedelo, preto som sa k nemu blížila. Každý jeden krok som si svedomito naplánovala. Už som bola skoro pri ňom, keď vyskočil do vzduchu a na zemi sa rozvírili čiastočky prachu. Dostalo sa mi to do nosa, z čoho som bola nútená si kýchnuť. Rýchlo som uskočila o pár krokov dozadu, aby ma netrafil. Ukázalo sa, že som spravila dobre, pretože bol pripravený pristáť priamo na mne. Pár sekúnd na to dopadol na miesto, na ktorom som pred chvíľou stála.

Ani som sa nenazdala, už som sekala mečom. Párkrát som ho zasiahla do oblasti brucha, ale Tieň zostával ticho, nevydával žiadny zvuk. Potláčal to v sebe a mňa to čoraz viac štvalo. Potrebovala som, aby ukázal svoju bolesť a slabosť, chcela som ho poraziť. Potrebovala som to. Opäť som zaútočila s mečom, ale práve vtedy sa zmenil na obyčajný tieň. Veľmi ma to rozzúrilo, ale nemala som proti nemu šancu. Preto som sa začala sústrediť na niekoho iného. Pribehla som Sashe na pomoc, lebo mala okolo seba až príliš veľa Tieňov.

,,Všetko v pohode?" zisťovala som, keď som sa k nej priblížila zozadu. Oprela som sa o jej chrbát a tak sme sa kryli.

,,Samozrejme. Ide to hladko ako po masle," zavtipkovala a počula som šťuknutie, keď vystrelila z kuše.

Pousmiala som sa a pokračovala v bojovaní. Dúfala som, že sa Jay čoskoro vráti. Pevne som verila, že áno a aj v to, že vo vitríne bola uschovaná dračia šupina. Potom by sme mali už všetky talizmany na vytvorenie Neporaziteľného meča.

Zhíkla som, keď som pocítila bodnutie na lýtku. Okamžite som tam uprela zrak a dívala sa na zväčšujúcu sa krvavú škvrnu. V momente ma opantala bolesť, až som sa zapotácala. Musela som zapichnúť meč do zeme, aby som sa oň mohla zaprieť. Zalapala som po vzduchu a rozkašľala sa. Zhodila som zo seba batoh, v rýchlosti ho odšnurovala a vytiahla odtiaľ odtrhnutý kus z košele. Silno som si ho obviazala nad zranením.

Opatrne som si natrhla nohavice, aby som sa vedela dostať k zraneniu. Našťastie som zistila, že to nebolo až také vážne. V rane som mala zabodnutý vrhací nožík, ktorý zrejme jeden z Tieňov našiel povaľovať sa. Vytrhla som si ho, odhodila ho nabok a zranenie si obviazala ďalším kusom látky. Už mi bolo lepšie a keď som pozdvihla zrak, všimla som si, že Sasha zatiaľ porazila niekoľko Tieňov. Darilo sa jej vážne dobre. Stretli sa nám pohľady, jej trochu skĺzol dole, až k mojim krvavým rukám.

,,Je ti niečo?" spýtala sa starostlivo a namierila meč na nepriateľa. Schytal to priamo do krku, odkiaľ sa začala valiť červená tekutina potrebná na prežitie.

,,Nič, s čím by si si musela robiť starosti!" odvetila som pravdivo, pretože som ju nechcela zaťažovať. Až také vážne to predsa nebolo, poradila som si s tým.