Hokejový život :3

8.časť

„Prečo by si nemala? Pozri sa na seba. Si krásna talentovaná baba. Hráš futbal, vieš veľa iných veci. Tak ma neser a tu mi sľúb, že ak sa ti pokúsi dať pusu, tak neuhneš, ale , že si to užiješ a budeš šťastná. Tak a teraz mi povedz ako sa volá a ktorý je to?“ „Ďakujem. Nemusíš sa toho báť. Sľubujem, že si to užijem. Volá sa Martin Réway a je to....“ zľakla som sa keď ma niekto objal zo zadu. Pomaly som otočila hlavu aby som videla kto to je. Miška asi zbadala môj úsmev a tak nás nechala. „Takže čo ja?“ „Ale nič.“ „No dobre teraz to nechám tak, ale potom mi to povieš. Dobre.“ S úsmevom som prikývla a pozrela sa či to už máme naliate. „Nech sa páči.“ Podávala mi Miška veci na tácke. „Ďakujem.“  „Nejdeme tancovať?“ „Jasne . Len to  odnesiem.“ „Dobre.“ „Ták nech sa páči chalani.“ Podávala som každému vodku s džúsom. „Ďakujeme, A teraz by si nás mohla predstaviť nie?“  „Chalani toto je Martin. Maťo toto sú neandertálci a zároveň spolužiaci a spoluhráči.“ „Heej. To bolelo.“ Chytil sa za srdce Paťo. „To, že sa chytíš za srdce a budeš predstierať smrť ťa nezachráni.“ Žmurkla som naňho a tým som všetkých rozosmiala. „Moje dievča.“ Povedali všetci chalani naraz až na Maťa a Peťa. „Dosť srandy. Ja idem tancovať. Potom sa ešte vidíme.“ Zakývala som im a ťahala Maťa na parket. Tancovali sme asi hodinu, keď pustili slaďák. Vykročila som smerom k stoličkám, kde všetci sedeli a bavili sa. No niekto ma stiahol naspäť. Jasne kto iný? „Dúfal som, že si zatancujeme.“ „Rada.“ Dala som mu ruky okolo krku a on mne na pás. Celý čas som mala položenú hlavu na jeho ramene a počúvala ako si pohmkáva. Keď pesnička skončila došli sme ku stolu, kde boli všetci. „Jéj. Vy ste prišli.“ Skočila som na Hrnku. „Sľúbili sme, že prídeme tak sme prišli no nie?“ „Myslela som, že neprídete.“ „Ale prišli.“ Celý večer bol úžasný. Zabávali sme sa, popíjali, smiali a mnoho iných vecí. Asi okolo pol štvrtej nad ráno sme sa vybrali domov. Čiže k Viki. „Vi-hh-ky?“ „Áno?“ „Koho—hhh-máš doma?“ „Nikoho.“ „To je-hhh- super.“  Celý časť sa mi čkalo, ale prišlo mi to zábavné. Veď komu by sa nezdalo, keby, že má v krvi asi dve a pol promile? „Je.“ Maťo nepil a tak nás rozniesol všetkých autom. Chalanov najprv hodil na hotel a potom nás k Viki. „Ďakujeme.“ „Nemáte začo.“ „Ale máme.“ Viki si prehodila moju ruku okolo  krku a pomáhala mi ísť hore schodmi. Ja som pomaly zaspala na jej ramene.

Ráno som sa zobudila na príšernú bolesť hlavy a trepot v kuchyni. „Ssss jau.“ Masírovala som si spánky a modlila aby to prešlo. „Kto tu tak skoro buntoší?“ pozerala som na Maťa, ktorý mal na sebe len nohavice a pripravoval praženicu. „Dobré  ráno. Tak čo? Budeme papať?“ smial sa zo mňa Maťo. „Au. Nesmej sa zo mňa a radšej mi prosím ťa podaj vodu s tabletkou.“ „Jasne princezná. Hneď to bude.“ Awwwr :33 on mi povedal princezná? Tak hovoril včera iba Ninke. Sakra. Ninka. No z tranzu ma vyrušil Maťo. „A môžem ešte otázočku?“ „No skús“ „Kde sú tabletky?“ „V skrinke v pravo hore.“ Ukázala som na skrinku. „Nech sa páči.“ „Ďakujem. A prosím ťa koľko je hodín?“ „Je presne 12:26.“ „Sakra. Idem zobudiť Viki.“ „Viki vstávaj. Je čas obeda.“ Pomaly sa začala prebúdzať a dala svoju ruku cez moju tvár a trepala ma. „Heeej. Mohla by si prosím láskavo prestať?“ „Bré ráno. A tebe je dobre? Po včerajšku by som sa nečudovala, keby si sedela pri záchodovej mise.“ „No strašne vtipné. Hahaha. Dala som si Aspirín a spomenula si na Ninku, s ktorou máme ísť dnes na zmrzlinu. A to ma prebralo. Idem si dať sprchu. Raňajky sú už na stole.“ „Ooo ďakujem.“ „Neďakuje mne ale Maťovi on ich spravil.“ Rýchlo som si zobrala uterák a veci, ktoré som mala u Viki a začala sa sprchovať. Po 20minútach som bola pripravená a najedená. „Tak my ideme. Pretože mám asi 15 neprijatých hovorov od sesternice.“ „Dobre choďte. Potom Vám zavolám a môžeme niekde ísť.“ „Dobre pa.“ Rozlúčili sme sa s Viki a vybrali sa ku nám. „Ďakujem, že si ma včera doniesol k Viki.“ Moja červeň stúpla do tváre. Hambila som sa ako pes. „Vieš o tom, že keď sa červenáš si neskutočne zlatá?“ „Prečo si zo mňa uťahuješ?“ „Ja? Ja si z teba neuťahujem. Vážne si zlatá.“ Zastavil sa na schodoch a pozrel mi do očí. Radšej som uhla a vyšla s brány. „Prepáč.“ Hovoril smutne Maťo. „Prečo sa ospravedlňuješ?“ „Pretože som to nechcel medzi nami pokaziť.“ „Nič si nepokazil dobre? Len sa prosto na to ešte necítim.“ „Dobre.“ „Počkaj idem si niečo kúpiť.“ Vošla som do malého obchodíka, ktorý je oproti mojej bývalej škole. „Dvakrát dlhú šumienku.“ „Nech sa páči. 30 centov poprosím.“ „Ďakujem.“ Vyšla som von a jednu šumienku som podala Maťovi. Pozrel na mňa pohľadom dafak? „Boože. Pozeraj.“ Názorne som mu ukázala ako to má otvoriť a jesť. Vyzeralo to ako slamka, tak ho to asi zmiatlo. Keď sme sa dostali ku môjmu bloku, tak som sa dohodla, že sa o tretej stretneme všetci v meste. „Ahojte. Som doma.“ „Haloo“  nič sa neozývalo a tak som vošla do kuchyne, kde ma čakal odkaz od rodičov. „Dostali sme od Tomiho poukážku na víkendový pobyt. Odišli sme dnes ráno. Ostal ti ešte jeden darček , na ktorý sa zabudlo. Máš ho v izbe. Ľúbime ťa. –Mama a ocko ♥“ Vbehla som do izby,  kde ma čakala škatuľa. Keď som prišla bližšie uvidela som na nich značku Nike. Ja milujem svojich rodičov. V škatuli boli halovky značky Nike. Presnejšie Mercurial. Boli čierno rúžové. Boli proste úžasné. Po asi 5minútach obdivovania som sa vytiahla mobil a zavolala rodičom aby som im poďakovala. Hneď nato som volala sesternicinej mamke a dohodla som sa s ňou, že ju dnes vezmem von. Lukáš- môj bratranec, chcel ísť tiež, lenže mal tréning a mohol až potom. Dohodli sme sa, že  prídem pre Ninu o pol hodinu a dohodneme sa čo ďalej. Konečne. Bolo jediné čo som si pomyslela, keď som vystúpila s toho hrozného autobusu. Po chvíľke som došla k ním. „Ahooj.“ Skočila na mňa sesternica. „Ahoj. No čo princezná pripravená? Ide sa na zmrzlinu s chalanmi.“ „Ahoj Nika.“ „Ahoj.“ „Ja len, že s kým idete?“ „Pamätáš si Maťa zo včera?“ „Jasne.“ „Tak s ním a ďalšími hokejistami. A ešte Viki.“ Usmiala som sa na ňu. „A ktorý ďalší?“ „Tatar, Jurčo, Hudáček a Janus.“ „Super. Uvidím hokejistov.“ Pišťala Ninka, ktorá prišla akurát z izbičky, kde si bola po veci. „Jasne, že uvidíš.“ Žmurkla som na ňu. „A ako to bude s Lukášom?“ „Tak my ideme teraz do mesta a keď bude Lukymu končiť tréning tak mi zavolaj a my prídeme pre neho. A budú u mňa spať. Môže byť?“ „Dobre. Dávajte pozor na seba kočky.“ „Budeme neboj.“ Povedala som a rozlúčili sme sa. „Tak princezná. Budeš poslúchať jop?“ „Áno.“ „Dobre tak poď aby sme stihli električku. Keď sme vystúpili na námestí zavolala som Maťovi, kde sú. Povedal aby sme prišli pred ich hotel. „Ahoj princezná.“ „Ahooj.“ Rozutekala sa Ninka k Maťovi. „heeeej......

ďakujem :33za prečítanie :3 3