Hokejový život :3

4.časť

Keď ucítiš ten zelený dym,

tak nechaj nás sa unášať ním,

nemôžeš nám prikázať tým,

že zakážeš, to čo nezmeníš.

Nastalo ticho a môj mobil hral ďalej. Vypla som to a nechala tak. Asi po troch minútach som počula kroky, ktoré viedli ku mne. Myslela som si, že je to Vikta. No keď ma ten človek objal vedela som, že on to ona nie je. „Čo sa stalo?“ jeho hlas. „Ale nič.“ „Vážne? Vyzerá to tak ako keby si plakala.“ Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa rozplakala ešte viac. „No taak. Usmej sa, veď máš narodeniny.“ To jeho objatie. Bolo veľké, v ktorom som myslela, že sa stratím. „Ďakujem. Vážim si to ..... Ako ti mám vlastne hovoriť? Pretože ja ťa volám vždy inak.“ „Vážne a ako?“ „Tak to radšej nechci vedieť.“ „Ale ja chcem.“ „Nepovieem.“ „Ale povieš.“ Začal ma štekliť. Začala som sa smiať. „Povieš?“  spýtal sa ma, keď stál nadomňou a šteklil ma. „D-do-dobre poviem.“ „No hovor.“ Smial sa na mne. Teraz ma napadlo, že použijem chmat, ktorý som sa naučila pri chalanoch na futbale. „aaaaaaaaaa.“ Ozvalo sa arénou. „Prepáč ale nedal si mi na výber.“ Smiala som sa na ňom. „No počkaj. Jak ťa chytím tak to neskončí najlepšie.“ „Nemáš šancu. Mám výbornú kondičku.“ „To sa ešte uvidí.“ Rozbehla som sa rýchlo do šatní. No v ceste mi skončila nejaká osoba. „Prepáčte.“ Pozrela som na dotyčného. „Vlastne prepáč.“ „Až ťa chytím ušteklím ťa k smrti.“ Kričal za mnou Maťo, ktorý si ešte nevšimol Matúša. „Ahoj.“  „Môžeš nás nechať osamote?“ spýtal sa Matúš Maťa dosť nepríjemný  hlasom. „Jasn..“ „Nie. Počkaj idem s tebou. Dnešok si už nenechám skaziť a nebudem si skákať po hlave.“ „Nika prosím. Porozprávajme sa.“ „Nie. Keď ta sa ozvi zajtra. Možno už budem mať náladu. Zbohom.“ „Réwy. Chytáš.“ Zvrieskla som a rozutekala som sa.  Maťo šiel hneď za mnou. Vbehla som do šatne a rýchlo ku ľadu, kde boli všetci. „Pomóóc! On ma chce uštekliť k smrti.“ Vbehla som zase niekomu do náručia. Teraz to bol Tatar. „Ďakujem.“ „Kde je Matúš?“  „Poslala som ho do riti. Nechcem ho dnes už vidieť.“ Odpovedala  som Viki hnusným hlasom. „Prepáč. Nechcela som ale spravil mi nervy a nervy dnes vážne nechcem mať.“ Vykľula som sa Tomimu s náručia a skočila po Maťovi. Teraz som ho ja začala štekliť. „Ešte budeš chcieť aby som ti povedala ako ťa volám?“ „Zlatík. Reway, Maťko, Matík....“ začala menovať Viktória a ja som myslela, že ju uškrtím k smrti. „Tak toto si nemala teraz zomrieš.“ Na ľade sa naháňa dosť ťažko. Keď som ju konečne ako tak chytila, začala som ju štekliť. „Dobre stačí ideme sa najesť. Potom mám ešte tréning.“ Viem, že som to nepovedala veľmi nadšene ale  komu sa chce, každý deň mať tréning? Aj keď to najťachšie som si už vydrela. „Pozívam.“ Ozval sa Maťo za mnou. „Dobre. Ideme všetci.“ „Heeeeeeej. A čo ja som milionár?.“ Všetci sme sa smiali a vybrali sme sa už pomaly preč. „Ahojte. Tak teším sa na večer. Dúfam, že sa aspoň na chvíľu ukážete.“   „Jasne. Prídeme a veľmi radi.“ „Ďakujem ešte raz. Čaute.“ „Tak kam ideme?“ „čo tak na pizzu?“ „Ja súhlasím.“ Všetci prikývli. „A kam to bude?“  „Na Ťahanovce.“ Už so zvyku som sa vybrala na zastávku, no keď som sa obzrela za seba, všetci stáli a pobavene na mňa pozerali.“ „Čo je? Nejdete?“ „A ako pešo? Ideme autami.“  Začal sa smiať Jurčo.  „Môžeš si vybrať, s kým chceš ísť.“ „Dobre.“  Vybrali sme sa do garáži. Každý išiel iným auto. Ja som išla s Maťom a Hudáčkom a za nami išli Viki, Tatar, Jurčo a Janus. V pizzerii na nás všetci pozerali, tak sme si to nechali zbaliť a išli ku mne po veci na tréning. „Čakajte. Hneď som tu, len si idem pre veci na futbal.“ „Môžem ísť s tebou?“ „Jasne.“ Prišli sme hore a ja som začala odomykať. Smiali sme sa na rôznych veciach. „Čakaj hneď som späť.“ „Ahojte.“ „Ahoj. Budeš jesť?“ „Nie ďakujem, už som jedla a ponáhľam sa.“ „A s kým, že si sa to smiala?“ „Prišiel za mnouocino do izby, kde som si hádzala do tašky kopačky, kraťasy a ostatné blbosti.“ „Neuveríš.“ „No povedz. S Viki?“ „Nie ta je dole a čaká tam s ostatnými.“ „Tak kto teda?“ „S Martinom Réwayom.“  „To máš pravdu. Neverím.“ „Tak pozeraj.“ Vyšla som s kuchyni, kde som si prichystala vodu. „Maťo? Môžeš na chvíľu? Pretože mi ocino neverí, že si tu.“ „Jasne.“ „Oci. Tak toto je Martin. Martin Marcel.“ „Teší ma. Volajte ma prosím Maťo.“ „Aj mňa teší. A prosím tykaj mi.“ „Dobre oci. My už musíme ísť. Pa.“ Vlepila som mu pusu na líčko, vzala tašku na plece Maťa za ruku a vybehla von. Keď sme prišli dole videla som ocina na okne. „PROSÍM vystúpte a zakývte môjmu ockovi.“ „Jasne.“