Deep into the Dark

#3

Tá spomienka...

   Je späť. A zase je preč. Malý zlomok nádeje spomenúť si na minulosť. Viem, že mi ju ukradli ony.

   Nádych... Výdych...

   Ťažia ma viečka... Doľahol na mňa spánok.

    Je tu tma... Všade okolo mňa. Cítim úzkosť pri srdci. Sú tu ? Alebo ja som u nich? Som narušiteľ ? Alebo hostiteľ?
  
   Vykročil som vpred. Vnáral som sa hlbšie a hlbšie do temnoty. Nevidel som nič predomnou ani za mnou, nevidel som seba. Bol som bezmocný ? Alebo nie ? Moje myšlienky sú preč... Moje spomienky, myšlienky, nápady, VŠETKO je preč!!! Doriti. Všetko som stratil, rodinu a city! Kričím tu do nekončiacej dálavy.

   Čo mi to pomôže... Nikto tu nieje okrem tých očí... Sledujú ma, odkedy som tu. Nežmurkajú, nehýbu sa. Sú na mieste. Bez jediného pohnutia. Nedesí ma to... a teba ? Len si to predstav. Zavri oči. Hneď! Predstavuj si to ako stojíš v čiernočiernej tme, ony ťa sledujú, ustavične máš pred očami tie biele bielka bez života...Žiadne zorničky, ani známky života.Tak sleduješ to ? Bojíš sa ? Ja nie... zvykol som si kamarát...

   Počuješ to aj ty ? Je to slabé, ale predsa to niečo je... Idem za tým.

   Je to hlasnejšie... je to nepríjemné. Ten piskľavý, odporný zvuk ako keď škrkáš nechtami po tabuli! Odkiaľ to ide ? To je jedno... Musím to zastaviť. Je to silnejšie. Prichádza to z každej strany. Nemá to smer. Alebo má ? Môžem sa obzerať kam len chcem, ale prichádza to odvšadiaľ. Je to neznesiteľné...

    Kľačím ne kolenách, kričím a prosím aby to prestalo !!! Nikto ma nepočuje. Chcem ísť preč! Aj keď mám zakryté uši, nepomáha to... plačem, je to na nezvládnutie. Bolí ma hlava.

Už viem odkiaľ to ide! Je to v mojej hlave, Ale prečo... Čo to je ?! Preboha !! Stačí...Dosť!!

   Je pokoj. Konečne. Nikdy by som neveril, že budem tak vítať ticho. Milujem to. Toto nechcem zažiť nikdy viac... Aj keď viem, že toto bol len začiatok.