Forever Wolf (Navždy Vlkom)

Nová rodina?

Ahojte ^^ Prichádzam s druhou časťou FW :3 Dosť ma chytilo napísať novú časť, aj ked mi trvalo sa k tomu dokopať :D Cez školu mať taký čas na to nebudem :/ To však neznamená že nebude minimálne jedna časť mesačne! :3 Dosť rečí, hor do čítania! :3

"Si v poriadku?" Spýtal sa ma niekto odrazu. Mal nehorázne príjemný hlas. Zdvihla som hlavu a pozrela sa mu do očí. Na chvíľu som sa zarazila. Mal hnedé vyčesané vlasy a jemný úsmev na perách. Musím povedať že vyrazil naozaj pôsobivo. Všimla som si jeho tesáky, a tie oči ... Také majú jedine upíry. Okamžite som začala vrčať a hmýrila sa. Útočne som naňho pozerala a vrčala. Chlapec sa zasmial. Zrejme už tušil že som na to prišla.

"Heeej pokoj! Neublížim ti. Vážne. Náhodou si zlatá" Povedal so smiechom a úškrnom. Natiahol ku mne ruku, ale ja som naňho začala viac vrčať a pokúšala som sa ho kusnúť. Neúspešne. Mal výborné reflexy. Uhýbať sa vedel dokonalo. Logicky ked je to upír ...

"No ták, neboj. Nemám dôvod ti ublížiť. Viem že vieš (úškrn) že som upír, ale naozaj nie som jeden z tých ktorý ti chcú ublížiť. Skús mi veriť dobre?" Spýtal sa ma už s úsmevom na perách. Pomaly ku mne prišiel, čupol si ku mne a ruku mi položil na hlavu. Jemne ma po nej pohladkal. Bol neuveriteľne jemný a opatrný. 

"No vidíš. Nemám dôvod ti ublížiť. Chcem ti iba pomôcť, ok?" Hovoril stále s úsmevom. Zrazu sa postavil a strom zo mňa odhodil nabok. Snažila som sa postaviť ale nemohla som. Laba ma nehorázne štípala. Zakňučala som bolesťou a pozrela sa naňho. Hned to pochopil. Zobral ma na ruky, a vyskočil na strom. Jeho upírskou rýchlosťou ma niekam niesol. Netušila som však kam, pretože som sa ponorila do ríše snov, v jeho hrejivom objatí.

Neskôr ...

"To predsa nemôžeš myslieť vážne! Je to vlk nie domáce zvieratko!" Au ... ktorý dement kričí ked sa snažím spať?! Počkať! Kde to som?! Spomenula som si na les, a toho chalana. Hned mi došlo, čo sa stalo. Povzdychla som si a obzrela som sa okolo seba. Bola som na nejakej posteli. Veľmi príjemnej posteli. 

Trochu dalej od postele, na pravo bol stolík kde boli knihy, a poháre s ceruzkami s dalšími prkotinami. Proste, nepodstatné veci pre mňa. Oproti posteli boli dvere. Zrejme kúpeľna. Vedľa kúpeľnových dverí poli poličky na ktorých boli nejaké veci. Na ľavo od postele bola veľká skriňa. Zabudla som dodať, že na pravo a ľavo veľa postele bol stolík. Na každej strane jeden. No a vedľa stolíku na pravej strane boli dvere. Zrejme dvere na chodbu. 

"Ale áno myslím! Mama prosím! Otec! Dovoľte mi to! Chcem jej pomôcť!" Započula som hlas toho chalana. Jemne kričal, bolo počuť že je zúfalý. Môj vlčí kamarát zo mňa vyliezol a celé si to tu obzrel. Potom sa na mňa otočil a spustil.

"Hope! Vidíš to?! Vidíš kde sme?! Zrejme v upírskom sídle! Čo ak nás zabijú?! Zožerú?! UPEČÚ?! Určite nás hodia do ich upírskej trúby a dajú si nás ako obed! Alebo večeru! A čo ak nás budú mučiť?! HOPE!!! Dostaň nás odtiaľto! Prosím! Ja ešte nechcem umrieť, som na to príliš mladý!!!" Musela som sa zasmiať. To ako bol zúfalý, človeka prinúti vždy k smiechu. Vyzerá pritom veľmi komicky. Rozhadzuje jeho malými labami a poletuje okolo. Vážne komické.

"Pokoj Rúfus. Ukľudni sa dobre? Ja tomu chlapcovi verím." Odpovedala som kľudne. Rúfus na mňa vytreštil oči a zhíkol. Sama som bola prekvapená tým čo som povedala. Ale, to som zrejme povedať nemala. Neviem koho som vlastne chcela presvedčiť, že sa tomu chlapcovi dá veriť. Ou, zabudla som vám povedať že sa volá Rúfus. Ups.