Kto zachránil koho?

25.časť

Elli:

Mesiac a pol.

Šesť týždňov.

Oplatí sa vôbec ešte žiť? Myslím, že ja už som stratila všetky nádeje.

Som zúfala, unavená, ubolená a nechce sa mi žiť. Po tom, čo som tu zažila strácam chuť do života. Nie. Už som stratila chuť do života.

Cítim sa patetická, no ja už naozaj nič nemám. Už ani nie sú pocity v mojom vnútri. Som otupená nekonečnou samotou a bolesťou, ktorú cítim.

Potom ako ma uniesli, si nepamätám nič. Zrejme som upadla do bezvedomia. Pamätám si až na to, ako som sa zobudila na studenej, vlhkej zemi a všetko ma strašne bolelo. Keď som sa porozhliadla, zistila som, že som v nejakej malej miestnosti, ktorá nemá ani podlahu. Je to len vyšlapaná hlina.

Je tu jedno okno, dvere a to je všetko. Žiadna posteľ, nič. Neustále ma strážia dvaja chlapi. Raz za deň mi dávajú vodu, jesť ako sa im zachce.

Celý ten čas čo som tu iba sedím a pozerám do blba. Na stenu. A zabíja ma to.

Vždy som bola zvyknutá za deň spraviť tisíc vecí a teraz? Nerobím nič, lebo nemôžem. Zožiera ma to zvnútra. Rozožiera to moju myseľ. Som tu iba ja a štyri steny.

Stále mám na sebe svadobné šaty, ktoré sú už značne roztrhané. Myslím, že mám zlomenú ruku, pretože ma asi pred dvoma dňami neskutočne silno hodili na zem.

Možno to ani nebolo tak silno, no môjmu organizmu, mojim kostiam chýba normálne jedlo, vitamíny.

Za celý ten čas som rozmýšľala už snáď nad všetkým. Zamyslela som sa snáď nad všetkým, nad čím som mohla. Ale aj tak bola moja najväčšia otázka: Prečo?

Prečo ma tu niekto drží? Keby ma chcel zabiť už to môže dávno spraviť. No toto je omnoho horšie ako smrť.....A tým som si vlastne asi odpovedala na moju otázku. Niekto ma chce vytresať, pomstiť sa mi.

A tu je ďalšia otázka na ktorej odpoveď neviem prísť: Kto? Mám toľko nepriateľov, že by som ich zoznam nevymenovala do zajtrajška. Neviem, kto ma môže nenávidieť tak strašne, že ma unesie z vlastnej svadby.

A hlavne: Kvôli čomu to spravil? Možno je to niekto, kto mi závidí prácu alebo postavenie. Alebo mi možno niekto závidí Harryho.

No aj tak mi na myseľ stále chodí iba Robbie a Alexander. Neviem akú by na to mal on motiváciu, no možno sa spolčili, alebo niečo. No na odpoveď tohto aj tak neprídem.

Stále rozmýšľam o všetkých ľudoch, ktorých mám rada. To je asi tá posledná vec, ktorá ma drží pri živote.

Harry. V hlave mám neustále Harryho. Jeho úsmev, jeho objatia, jeho dotyky....A moja myseľ ma v tomto veľmi silno podporuje, keďže začínam mať halucinácie a stále ho počujem, vidím, cítim. Akoby tu bol so mnou.

Veľa som rozmýšľala o všetkom, čo sme spolu prežili. Od prvého momentu, čo sme sa zoznámili až po teraz. Všetky tie krásne chvíle...no najsmutnejšie na tom je, že som si až teraz uvedomila, že som Harrymu nikdy nepovedala, že ho milujem. Vlastne nie, ešte smutnejšie je, že už mu to ani nepoviem.

Hneď potom ma napadá Tommy. Koho mám radšej ako Tommyho? Je to moja jediná rodina. Ja som jeho jediná rodina a teraz s ním nemôžem byť. Spoliehal sa na mňa a keď už som si ho konečne vzala stalo sa to, že niekto vzal mňa.

Spomínam si skoro na každú jeho urážku. Niekedy sa nestačím diviť kam na to chodí. A jeho módne znalosti. Mám naňho vplyv. Skoro každú druhú obálku vyberal on a nie ja. Vždy mi pomohol, keď som sa nemohla rozhodnúť. A teraz už by určite vedel vymenovať všetkých módnych návrhárov, ktorý sú. Okrem Zaca samozrejme.

Zac. Je neuveriteľné, akí dobrí priatelia sa z nás stali. Už by som si nevedela predstaviť deň bez jeho: Ahoj zlatko. Ako sa máš? Aj keď.....teraz je to trochu irónia.

So Zacom sme sa spoznali tak, že sa ma ako prvý zastal pred Robbie. Bolo to týždeň po tom, ako som nastúpila a bola som plná strachu. Veď akoby som mohla nebyť. Neznamenala som vtedy nič, nemala som skúsenosti, kontakty.....Koniec koncov, teraz som tiež nič, takže neviem či je to o moc odlišné od mojich začiatkov tu.

Potom ma ešte napadá Cara a Sara. Sú určite jediné z mojej práce, ktoré ma kedy mali úprimne radi. Vždy mi zdvihli náladu nech som bola akokoľvek naštvaná, alebo smutná.

A predsa je tu ešte niekto z Vogue. A to Marcel.

Za ten čas čo som tu zavretá som zistila, že jeho vyhodenie bolo to najhoršie rozhodnutie, aké som kedy spravila. Prečo som ho vlastne vyhodila? Určite to naňho Robbie našila. Ja neviem....vrhla sa naňho? Proste som si istá, že to Marcel nebol. Bol to ten najobetavejší človek, akého som mala tú česť spoznať. A navyše viem, že donášala Stacey. Mala som to podozrenie už dávno, no zistila som to až dlho potom ako som Marcela vyhodila za niečo, čo nespravil.

A v spojení s Marcelom ma vždy napadne Viktória. Neradím ju medzi ľudí, ktorých mám rada, to určite nie. Podľa mňa je prehnane milá a pekná a nemá absolútne žiadny vkus. No je to pre mňa najväčšia záhada. Stále mi vrtá hlavou tá podobnosť. Podobnosť s niekým na koho nemôžem prísť. Vravela som, že som tie oči už niekde videla....ale kde?

Tie oči, črty tváre....to nie je náhoda. Bolo to dávno, no niekoho takého som už videla. Možno v Británii. Ale koho?

A práve som na to prišla.

Nemôžem uveriť, že mi trvalo takú posrato dlhú dobu, kým som prišla na to, koho mi pripomína. Nechápem, ako som si to mohla všimnúť až takto neskoro. Keby že si to-

Začula som hlasy a o moment neskôr sa otvorili dvere. Dovnútra vpochodovali tie dve opice, čo ma tu majú strážiť a čumeli na mňa.

"Zase?" opýtal sa jeden. Čo zase? Rozmýšľala som, čo môže chcieť, keď som si všimla, že zase plačem ako šialená. Plačem tak často, že už to ani necítim.

"Koľko krát ti máme povedať, že plač a krik ti nepomôžu." pokrútili hlavou.

"Ešte niečo ty slizký had?" opýtala som sa. Doteraz som sa bála povedať čo i len slovo, no už mi môže byť všetko jedno.

"Toto si dovolovať nebudeš." povedal a na mojom líci opäť pristála taká silná facka, že som spadla. Ak moja ruka nebola zlomená doteraz, tak teraz už určite je.

Odišli a ja som zase plakala. Neviem či to bolo od bolesti, alebo preto všetko čo sa deje, no viem že tentoraz som sa nemohla len tak zastaviť. Zasa je chvíľa, kedy to na mňa všetko doľahlo.

A vtedy som zase započula hlasy. No tentoraz to bol rozhovor. A som si istá, že tam bol niekto viac, ako iba oni dvaja. A to bola moja nádej.

"Pomóc. Pomóc!" Zúfalo som kričala, cez môj plač.

"Nekrič. Máš tu návštevu." Povedal mne známy hlas, ktorý patril tomu idiotovi. Zase otvoril dvere a nazrel dovnútra. Z tej jeho bravčovej hlavy mi je zle.

"Čo niekto ma prišiel zachrániť?" opýtala som sa posmešne. Ja už nemám čo stratiť. "Alebo sa konečne ukázal môj únosca? Ten váš šéf?" opýtala som sa, no v tejto chvíli som už vedela, že to nebol únosca, ale únoskyňa.

"Alebo skôr šéfka." Povedal ženský hlas. A presne ako som čakala sa vo dverách objavila sama najväčšia suka na celej zemi. Chloe.

"Vedela som, že si to ty, ty suka."

*****************

Ak si nespomínate, tak Chloe bola Harryho priateľka v prvej knižke.

Chcela som ešte povedať, že ma napadlo, že by sa v podstate dalo spraviť ešte ďalšie pokračovanie. Už by to nebola Elli a Harry, aj keď by tam stále vystupovali. Celé by to bolo Tommyho očami v jeho tínedžerskom veku a opisovalo by to nejaký ďalší príbeh lásky. Dúfam, že ste ma pochopili :D možno by ste sa k tomu mohli vyjadriť?

E.xx