Emma Carters:
Zobudila som sa na obrovské bolesti hlavy. Zastonala som a pokúsila sa sadnúť si. Poobzerala som sa okolo a uvedomila si, že nie som vo svojej izbe. Izba je tmavá a trochu strašidelná. Už teraz som toto miesto nenávidela. Ale najdôležitejšia vec, kde som? Nehovorte mi, že ma zase uniesli. Toto je už tretí krát. Zhlboka som sa nadýchla predtým než som šla ku dverám a skúsila ich otvoriť. Samozrejme sú zamknuté. Čo očakávaš od niekoho kto ťa unesie. Pomaly som si sadla na podlahu pretože ma bolela hlava. Nemala som silu klopať na dvere, moja hlava bolela ako peklo.
Nepamätám si ako dlho sedím na podlahe, držím si hlavu, kým niekto nevojde dnu. Bohužiaľ, sedím v pozícii, že môj chrbát zabraňuje otvoriť dvere, to je dôvod prečo, keď osoba otvorí dvere, tvrdo udrú do môjho chrbta a ja zastonám v bolesti.
"Prepáč. Nevedel som, že sedíš za dverami." Ospravedlňuje sa osoba, istotne mužský hlas.
Nemohla som sa prinútiť pozrieť hore; v prvom rade je to kvôli svetlu, potom, som trochu vystrašená nech je tá osoba ktokoľvek.
"Je to v poriadku." Zakrákala som. "A môžem dostať tabletku? Prosím?" Opýtala som sa, prosíkajúc. Viem, že je čudné pýtať svojho únoscu o tabletku, ale momentálne som sa o to nestsrala
Mimochodom, on vyzeral dosť milo, myslím?
"Jasné, len zostaň tu. Budem hneď späť." Osoba odpovadala a nato odišla von. O dve minúty neskôr prišiel späť s tabletkou v jeho ruke a pohárom vody. Ticho som zamrmlala ďakujem a predtým som si dala tabletku do úst a zapila to s vodou ktorú mi dal.
Ja alebo možno my, sme tam zostali potichu veľmi dlhý čas, kým tabletka konečne nakopla. "Tak čo tu robíš? A kto si?" Prelomila som ticho tak skoro, keď ma moja hlava už nebolela tak ako predtým.
"Som tu aby som ťa skontroloval a presunul ťa do inej izby predtým než sa boss vráti kvôli niakemu biznisu. Boss to prikázal. Som Mason mimochodom." Povedal mi Mason. Ja som iba prikývla a povedala mu som Emma, ale vyzeralo to, že on moje meno už vie. "Tak poďme, potrebujem ťa presunúť do inej izby predtým než sa ona vráti späť alebo..." Mason prestal. Čudne som sa naňho pozrela.
"Alebo čo?" Opýtala som sa.
"Nič. Len na to zabudni dobre." Povedal Mason. Ja som iba pokrčila plecami a prikývla.
Na našej ceste do 'inej izby', som sa rozhodla opýtať sa ho otázku ktorá ma zaujímala. "Vyzeráš príliš milo na to aby si bol časťou gangu. Tak chcem aby si mi čestne odpovedal, prečo si tu?" On vyzeral strnulo keď som sa ho opýtala. Neodpovedal a kráčal ďalej. "Iba mi odpovedz, možno ti môžem pomôcť? A sľubujem že to nikomu nepoviem."
"Som donútený tu byť," začal Mason. Donútený? "Boss sa mi vyhrážal, že ak sa nepridám do tejto celej gangovej veci, moji rodičia budú mŕtvi, rovnako ako moja sestra a ja." Vysvetlil Mason slabým tónom.
"To je v poriadku. Mám pocit, že ma Jason ide zachrániť, dúfam, a keď príde, poviem mu aby ťa nezabil a nechal ťa vrátiť sa k rodine. A dúfam, že ma bude počúvať." Uistila som ho. Jeho tvár vyzerala rozjasnená.
"Vážne?! Ďakujem ti s-" Odrezal koniec hlasným buchuntím. Pozrela dom sa na Masona ktorý mal utrápený výraz na tvári. "Dobre, počúvaj Emma, môj boss je späť. Predtým než odišla mi povedala aby som na teba nebol milý, tak budem robiť, čo mi povedala a tak nezraní nikoho z nás." Vysvetlil Mason.
Ustrašene som prikývla. "Odpusť mi ak urobím niečo strašné." Ospravedlňoval sa Mason. Len som znovu prikývla.
Mason pozrel na mňa s ospravedlňujúcim výrazom predtým než začal kričať, "Choď rýchlejšie k-rva! Nemám veľa času!" Dobre, priznávam, vyzerá trochu strašidelne. Upokoj sa Emma, len to hrá. Upokoj sa.
"Ja- Ja, prepáč." Koktala som.
Mason artikuloval 'prepáč' predtým než otvoril dvere, hodil ma nie veľmi tvrdo ale skoro tak. Vždy keď ma strčil nie moc tvrdo, to stále trochu bolelo. Pomaly som sa postavila a poobzerala sa okolo. Izba nebola taká tmavá ako tá predtým, vlastne to je pekná izba. Mám tu kráľovskú posteľ, pracovný stôl, priemerný šatník a kúpeľňu. Tá izba je veľká.
"Kto si a kd- Emma?!" Počula som niekoho lapať po dychu. Otočila som sa videla Jade? Čo tu ona robí? A odkiaľ prišla?
"J-Jade? Čo tu robíš? Prisahám že som ťa nevidela kým som nevstúpila do tejto izby." Opýtala som sa šokovane.
"Sprostá debilná k-rva s jej 'gangom' ma pred týždňom uniesli. Povedala, že ma chela na niečo použiť, ale neviem na čo. A práve som vyšla z kúpeľne, preto si ma nevidela skôr." Vysveylila Jade. "Okrem toho, kde si bola?! Pre boha, bola si nezvestná mesiace!"
"Rovnaký dôvod prečo si tu, jediný rozdiel je, že je to tretí krát." Zamrmlala som bez toho aby som sa na ňu pozrela.
"Tretí krát?! Kto ťa uniesol?!" Vykríkla Jade.
"Predtým než ti odpoviem na otázku, chcem sa ťa na niečo opýtať. Pamätáš si Nicka?" Opýtala som sa zatiaľčo som sa jej pozrela do očí.
V tvári mala šok. Mala by som tiež, keby som bola ňou, keďže nikdy predtým nehovorila o svojom bratovi. Pozrela sa preč a pomaly kývla. "A-Ale ako to vieš? Nikdy som to nikomu nepovedala a som si istá, že si ho predtým nikdy nevidela. On je nezvestný už niekoľko rokov."
Už si niekedy počula o Jasonovi McCannovi a jeho mocnom gangu?" Opýtala som sa jej. Rozšírila oči ako prikývla. "Dobre, tvoj brat je jeho súčasťou." Keď chcela otvoriť ústa aby niečo povedala, rýchlo som dodala, "On nie je z tých zlých. Vlastne je môj kamarát." Usmiala som sa.
"A-Ale prečo sa pripojil ku gangu?" Opýtala sa, jej hlas sa triasol. "Dlho som ho nevidela. Prečo ma opustil?" Venovala som jej slabý úsmev.
"Myslím, že bude lepšie ak tí to vysvetlí on sám." Povedala som a stiahla ju na objatie ako plakala.
Len o pár minút neskôr, prišlo dievča, ktoré bolo oblečené ako k-rva a jej tvár bola prikrytá make-upovým nákladom s úškľabkom na tvári. "Pekne, pekne, pekne, pozrime čo tu máme. Jasonovu McCannovu štetku."
Prevrátila som oči. "Ja nie som to čo ty." Zamrmla som si pod fúzy.
"Ja som ťa k-rva počula ty štetka! Chlapci odvlečte ju do mojej kancelárie. Chcem sa s ňou trochu zabaviť." K-rva požiadala a dvaja stavaní chlapi ma ťahali za moje vlasy von z izby.
Jason, prosím ťa, prosím zachráň ma.
***
Myslíte, že Jason príde včas? Alebo to tentokrát nestihne?
Ak sú nejaké chyby tak sa ospravedlňujem. Písala som to cez mobil...
-Nikola
