Prekliatie kvetov

Prológ

Pochádzam z bohatej meštianskej rodiny. Mojím priateľom je samotný princ Dávid Notterhald.

Moje meno je podľa mňa prehnané. No, uznajte sami, kto už by dal svojmu dieťaťu meno Rosemary Sofia delle Winitherová. To mohla jedine moja nebohá matka.

Práve kontrolujem, ako pokračujú prípravy na popoludňajší ples.

***

Zábava je v plnom prúde. Krútim sa vo víre tanca s Dávidom. Zrazu vstúpi otrhaná starena. Hudba stíchne. Postavím sa vedľa otca.

„Čo tu chcete?" opýta sa jej otec.

„Zatancovať si s Vami. Už tak dávno som netancovala..."

„Čo si o sebe myslíte?!" zrúkol na ňu otec.

„Tati, veď si s ňou zatancuj."

„Ani náhodou."

„Ako chceš," povedala mrazivým hlasom. Schytila ma za ľavé zápästie a zaryla mi do neho nechty.

„Vezmem ti to najdrahšie, čo máš. Preklínam tvoju dcéru. Na tomto zápästí sa jej každé ráno zjaví nejaký kvet. Ten sa musí do západu slnka toho istého dňa dotknúť tohto znamenia, inak zomrie. Ale nemysli si, že to bude také ľahké. Ten kvet musí byť rozkvitnutý."

„Nemôže to trvať večne," zašepkal otec.

„Máš pravdu. Matka jej dala meno Rosemary... až sa na jej ruke zjaví ruža, už jej nebude pomoci, ani keby sa jej dotkol celý krík! Takže zomrie. Každý deň budeš trpieť za svoje previnenia, aj previnenia tvojej ženy!"

A po týchto slovách zmizla. Úplne zoslabnutá som omdlela do Dávidovho náručia.