Prekliatie kvetov

1.

Zobudila som sa až ráno vo svojej posteli. Ľavé zápästie ma pálilo. Vyhrnula som si rukáv. Čiernym tušom som na ňom mala nakreslenú púpavu.

„Toto bude ľahké."

Obliekla som sa a vyšla zadným vchodom do záhrady. Dotkla som sa zápästím prvej rozkvitnutej púpavy, ktorú som našla. Kresba na mojej ruke sa zmenila z čiernej na farebnú. Na dnes som zachránená.

Vrátila som sa dovnútra na raňajky.

„Už si zistila ako to funguje?" opýtal sa otec pri pohľade na moju farebnú tetovačku.

„Áno."

„Nechcel som..."

„Prečo ma prekliala? Čo ste jej urobili?"

„Pred tým, ako si sa narodila, prišla prosiť o peniaze, aby mohla svojej vnučke zaplatiť lekára. Bola veľmi chorá. Tvoja matka ju poslala preč skôr, ako som stihol zasiahnuť."

„Prečo si nebežal za ňou?"

„Nechcel som si pohnevať tvoju mamu. Na druhý deň jej vnučka zomrela. Vtedy mi prisahala, že až moja dcéra dosiahne vek jej vnučky, tak sa postará o to, aby zomrela. Ale najprv budeme trpieť, ktorý deň to bude, rovnako ako to ona nevedela pri vnučke. Myslel som, že to povedala, iba aby ma vystrašila."

Po tomto som už ani nemala chuť jesť. Zdvihla som sa od stola a zamierila som k mojej izbe. Prezliekla som sa do svojich najobľúbenejších šiat. Boli jemnej tyrkysovej farby a v páse previazané čiernou mašľou. Mali úzke ramienka, z ktorých mi na plecia padala jemná čipka. Dlhé boli až po moje členky. Proste nádherné.

Ako som kráčala po schodoch, zastavil ma otec.

„Dcérka, porozprávajme sa."

„Ja sa nechcem rozprávať. Idem k Dávidovi. Ani na obed ma nečakajte, budem obedovať tam."

Rozbehla som sa do záhrady skôr ako ma stihol zastaviť. K Dávidovi to nemám ďaleko. Stačí mi prejsť cez záhradu. To je takých desať minút peši.

„Ahoj, všetko v pohode?"

Ukázala som mu moju novú tetovačku. „Aj tak ťa ľúbim," a pobozkal ma. Tie jeho blonďavé vlasy a tyrkysové oči boli neodolateľné. Zatiaľ čo ja mám obyčajné hnedé vlasy a zelené oči. Taká nuda.

Išli sme si sadnúť na naše obľúbené miesto – lavičku pri jazierku, ktoré je hranicou medzi našim a ich pozemkom.

„Vieš Rosemary..."

„Nevolaj ma tak. Po tom, čo sa stalo... Radšej Sofia."

„Ale..."

„Dávid. Prosím."

„Sofia, ja ťa nechcem stratiť." Oči sa mu zaliali slzami.

„Ja s tým nemôžem nič urobiť."

„A čo ak by sme išli za tou čarodejnicou?"

„Neviem, čo keď to všetko iba zhoršíme?"

„Ako to môžeme ešte viac zhoršiť? Aspoň nad tým pouvažuj:"

„No dobre, pokúsim sa."

Hodiny na veži začali odbíjať dvanásť. „Čas na obed," povedal Dávid a odprevadil m dovnútra svojho hradu.

Slušne som sa pozdravila jeho otcovi aj mame. Jeho mama ma nemá príliš v láske, lebo si myslí, že som jej synčekovi počarila. No ale pravidlá slušného správania pri stole jej nedovolia na mňa ani len zazrieť.

Na obed máme okrem slepačej polievky aj vynikajúce kuracie mäso na šťave so zemiakovou kašou a zeleninovým šalátom. Ako dezert sa podáva čokoládová zmrzlina so šľahačkou a višňovým topingom.

„Pán kráľ, máte vynikajúcich kuchárov."

„Som rád, že ti chutí Rosemary."

„Poprosím Sofia." Ukázala som mu moju trblietavú tetovačku.

„To ma veľmi mrzí... Nevedel som o tom, čo tvoj otec urobil."

Nadýchla som sa. „Ospravedlňte ma, ale musím ísť." Pozrela som sa na Dávida. Prikývol. Postavila som sa od stola a odkráčala preč.

***

Ten pokoj, keď otec nie je doma. Išli aj s Dávidovým otcom Štefanom na lov. Vrátia sa až zajtra. Takže mám naše sídlo so služobníctvom iba pre seba.

***

Nová časť po mesiaci!!! Už som sa nevedela dočkať prázdnin... ;)