Nothing

Prológ

,,Teraz je koniec," povedal ticho. A potom...zomrela. Zomrela. Bola preč. Asi navždy. Nie...navždy. Asi, dávalo nádej, vravelo, že niečo nie je konečné, že sa to ešte dá zmeniť. S týmto už nič nespravím. Ani ja, ani nikto iný. Jednoducho bol koniec. Koniec. A bodka. Bolo to tak jednoduché a prosté. Odišla. Až sa to zdalo absurdné, nepochopiteľné. Ale bolo to tak.

Tieto slová, ako aj udalosti posledných chvíľ, sa mi dookola premietali hlavou. Znova a znova, donekonečna.
,,Teraz je koniec" zaznel vo vzduchu ten tichý, zastretý hlas. V skutočnosti sa to všetko udialo prirýchlo, ale v hlave sa mi to opakovalo nejako spomalene. A čím ďalej to bolo pomalšie. Čas sa naťahovať a trvalo hádam celú večnosť, kým žmurkla.

Bolo zvláštne opäť ju vidieť, aj keď len v spomienkach. Venovala mi posledný úsmev. Bol to milý a vrúcny úsmev, ktorý hovorí, že sa čoskoro znova stretneme. Akoby sme sa lúčili len na pár minút, nie navždy. Aj oči sa jej smiali. Tie jej krasné, veľké oči, farby búrkového jazera. Ich jedinečná zeleno-modrá farba mi prinášala pokoj na duši. Potom ich už len zatvorila a odišla. Opustila ma. Navždy. Jej strata bola takmer neznesiteľná, zvierala mi vnútornosti.

Celé to však bolo zvláštne vzdialené. Akoby sa to ani nedialo mne, ale niekomu inému. Nejakému nepodstatnému hercovi vo filme. Ani keby som ja len divákom za obrazovkou, ktorý v tom celom nezohráva žiadnu rolu. Divákom, ktorý sa na to všetko díva z bezpečnej vzdialenosti a nič mu nehrozí.

Pravdou však bolo, že sa ma to týkalo. Až príliš. Z cesty, na ktorú sa vydala sa nedá vrátiť späť. Už ju neuvidím. Nebudem počuť jej melodický smiech. Už nie. Nikdy viac sa nepozriem do jej očí. Iba vďaka nej som tu. Ona jediná ma tu držala. Iba ona ma ochraňovala pred pádom do ničoty, ktorý ma vždy máta po nociach. Malo to byť naopak. Muselo to tak byť. To čo sa stalo, sa stať nemalo. Nie, nemohlo sa to stať. Nemohol byť koniec. Ona nemohla byť preč. Nemohla ma opustiť. Nie. To by nikdy nedopuslila. Neopustila by ma. Nikdy. Neriskovala by predsa moje zatratenie. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by odišla skôr ako ja.

Ona nikdy nebalansovala na hranici medzi svetom reality a fantázie. Nebála sa, že sa jej to vymkne spod kontroly a premôže ju vlastná predstavivosť. Ani neupadávala do depresií, kvôli strachu zo seba samej. Nie, to všetko ja. Z nás dvoch ona vždy stála nohami pevne na zemi. A držala tu aj mňa. Bolo nemožné vôbec pomyslieť na to, že by ma tu nechala napospas osudu.

A predsa sa to stalo. Odišla, ako jediná istota v mojom živote. Všetko sa rúcalo, celý môj svet bol v troskách. Zmysel mojej existencie sa stratil spolu s ňou. Pomaly a predsa len náhle. Zmizla tak, ako sneh mizne na jar. Vždy vieme, že príde koniec, ale keď nastane ten čas, sme zrazu žalostne nepripravení.

Zastihne nás to ako blesk z neba. Opakujeme si, že sa to nestalo, že sa to nemohlo stať. Snažíme sa presvedčiť samých seba ale v skutočnosti tomu neveríme. Vieme, že sa to stalo, aj keď si to nechceme priznať. A pritom to je také prosté. Až to je na smiech. Zomrela. Jednoducho to tak je. Každý sa musí naučiť žiť so svojou stratou. Aj ja. Vyrovnám sa s tým. Musím. A bodka. Koniec. Snaha, prísť na iné myšlienky alebo im dať aspoň logickú súvislosť, však vyšla nazmar.

Spomienky sa mi v útržkoch objavovali a potom zasa strácali do tmy. Akoby sa mi mozog načisto zbláznil. Trhala mnou túžba kričať, plakať aj smiať sa nad iróniou osudu, naraz. Namiesto toho ma dostatočne zamestnávali vlastné myšlienky.

Boli ako mravce, ktorým niekto stúpil do mraveniska. Chaoticky pobehovali sem a tam a snažili sa opraviť napáchané škody, aj keď to bolo úplne zbytočné. V minulosti by sa mi to zdalo vtipné, teraz mi to tak však myšlienky na smiech pripadali absurdné. Presne tak by sa totiž dali opísať moje pocity. Môj život sa rúcal podobne ako mravenisko. A bohužiaľ, môj rozum tiež. Logickú súvislosť teraz nemalo absolútne nič. Minulosť sa mi miešala s prítomnosťou.

Spomienky sa sypali a padali ako dážď v búrke. Momentálne sa mi zdalo nemožné spomenúť si vôbec na to, kto som. Ako sa volám. Potreba, niečo povedať alebo začuť sa čím ďalej, tým viac stupňovala, ale to bolo pre mňa rovnako nemožné. Zdalo sa mi akoby okolitý svet pre mňa zrazu úplne stratil význam. Zrak aj sluch mi už načisto vypovedali službu.

Zrazu začalo všetko spomalovať. Zbesilý kolotoč v mojej hlave ústaval. Už ani myšlienky sa nemiešali chaoticky navzájom. Skôr sa mi zdalo akoby už žiadne ani neboli. Akoby sa všetky minuli. Bolo možné vyčerpať svoje pocity? A nemyslieť vôbec na nič? Odpoveď na moje otázky boli vlastne nepodstatné. Na ničom už viac nezáležalo. Všetky moje zvláštne a zmiešané pocity, prekrikujúce sa navzájom, vystriedala prázdnota.

Šum preplietajúcich sa myšlienok nahradilo ticho. Všetko naraz ustalo. Už nič ma nedelilo od pádu. Pádu nikam. Pripadalo mi akoby bol ten pád nekonečný. Akoby sa čas zastavil. Všetko bolo mučivo pomalé.

Niekedy však musel prísť koniec. Koniec pádu, života. Koniec všetkého. A ten prišiel teraz. Muselo sa to stať. Koniec tej hlbokej priepasti musel prísť. Aj prišiel. Pád sa skončil v nepreniknuteľnej tme, tichu a ničote.

Stalo sa mi to najhoršie. Ocitnutie sa v prázdnote, blúdenie v tme, dopad do tichej beznádeje. Hovorte si tomu ako chcete. Strastiplné stratenie v najtmavšom kúte svojej mysle, uväznenie vo svojej hlave. Prázdno vo vnútri mne vystriedalo čosi iné, oveľa horšie a zvláštnejšie. Ovládla ma temnota.