Nothing

2. Kapitola

Rozptýlenie. Povedali, že to mi pomôže. Vraj si mám nájsť niečo, čo ma odpúta od smútku. A od samovražedných myšlienok. O tých sebazničujúcich sklonoch samozreme nevedeli.

Nikto o tom nevedel. Nikto ani len netušil, že nechty, ktoré sa mi zarývajú do kože na rukách a znemožňujú starým polmesiačikovým ranám sa zahojiť, mi svojim spôsobom prinášali uspokojenie.

Dostalo sa mi však do uší, že to robia viacerí ľudia, takže aspoň viem, že nie som jediný psychopatický masochista, ktorý fyzickou bolesťou vytesňuje bolesť psychickú. Ale majú pravdu v tom, že musím začať robiť niečo, hocičo, čo by ma udržalo nažive. Aj pred tým ma poháňala vpred potreba sa niečím odreagovať od stresujúceho sveta reality, hľadať rozptýlenie.

Ktorým je napríklad kreslenie. S obľubou sa vždy stratím v jednotlivých ťahoch ceruzkou, ktorá zanecháva tmavé čiary na bielom papieri s drsnou textúrou. Robím to čo zvyčajne - vyžívam sa v detailoch, ktoré si väčšina ľudí ani nevšimne.

Utápam sa v nekonečnosti okamihov, ktoré pre iných trvajú sotva niekoľko sekúnd. Ale mne pripadajú dlhé, veľké a rozpínajúce sa ako široký azúrovomodrý oceán pretkaný čipkou spenených vĺn. A ja sa vždy doň s radosťou ponorím a skúmam jeho zákutia, objavujem v ňom nové svety a vesmíri plné nekonečného očakávania. Stačí keď si nájdem niečo, čo ma odpúta od strasti, strachu a smútku, ako aj od myšlienok ako ľahko sa to všetko dá ukončiť.

Dovolili mi mať so sebou ceruzku a papier, tak kreslím. Ani neviem čo, asi nič konkrétne. Len tak nechávam ceruzku kĺzať sa po slonovinovobielom papieri. V mysli sa mi postupne ako z tmavého jazera vynára obrazec ale následne sa rýchlo stratí, skôr ako sa mi podarí ho celkom zbadať.

V mojej hlave sa rozlieha iba tmavá, nezčerená hladina jazera nevedomosti, akoby sa ani nikdy neporušila. No potom sa v jazere objavili jemné vlnky a obrazec sa zasa snažil vymaniť z hlbín temnoty. Stačilo za ním natiahnuť ruky a pozrieť sa naň, ale on akoby nechcel byť videný, utekal predo mnou a bol čím ďalej tým rýchlejší. Objavoval sa a zasa mizol, akoby váhal a nebol si istý svojim konaním, nevedel sa rozhodnúť medzi dvoma možnosťami.

Čím väčšie úsilie sa mi podarilo vynaložiť, tým bol matnejši a menej jasný. Celá moja snaha bola beznádejná, moje podvedomie si so mnou pohrávalo.

Bolo jednoduchšie prestať sa snažiť rozmýšľať a otočiť sa logickému uvažovaniu chrbtom. Nechať sa viesť inštinktom. Stačilo prudko otočiť papier a hrot ceruzky zľahka položiť na čistú stranu. Zastaviť vymýšľanie toho, čo nakreslím.

Moje doterajšie počínanie nebolo správne. Snažiť sa totiž rozkázať si, čo nakreslím a presadiť si svoj názor bolo nezmyselné a hlúpe. Namiesto toho stačilo spraviť jedno - nerozmýšľať nad ničím. Ceruzka mala svoju vlastnú myseľ.

Už to viac nebola moja ruka čo ovláda ceruzku a prikazuje jej kam má smerovať. Ceruzka ma viedla a ukazovala kam mám ísť, bola ako maják, ktorého jemné dôverne známe svetlo sa vynára z tmy a volá ma k sebe. A mne stačilo nasledovať ho.

Bezhlavo, bez čo i len sekundového zvažovania možností a rozmýšľania nad možnou hrozbou, sa vrhnúť za ním. Všetky zmiešané pocity a porozhadzované myšlienky, ktoré sa ako prach, usádzajúci sa na policiach plných kníh, nahromadil v mojej mysli, sa razom rozplinuli. Stratili sa ako sa špina na ceste zmyje po výdatnom daždi. Už viac neexistovalo nič len ja, kúsok grafitu a dreva, a prázdne biele miesto, ktoré potrebovalo zaplniť.

Po nejakom čase, mohli to byť minúty alebo aj celé hodiny, sa papier začal napĺňať. Svetlých miest pomaly ubúdalo, zato sivých a čiernych ťahov bolo čím ďalej, tým viac a viac. Hrot ceruzky zabíjal mŕtvolnú belobu papiera tmavými čiarami. Keď všetok priestor určené na kreslenie razom zmizlo, nezostávalo mi nič iné len hľadieť naň a nervózne mrviť ceruzku v prstoch. Nervozita ma ovládla kvôli vedomiu, že obrazec črtajú sa mi v mysli zmyzol hneď, ako sa papier zaplnil.

Ceruzka, ktorá mi medzičasom ožila v rukách nemala dosť, musela kresliť aj naďalej. Bolo to akoby ju niekto zastavil uprostred rozprávania zaujímavého príbehu. A mňa frustrovalo nevedieť jeho koniec.

Čmáranice na papieri nedávali vôbec žiadny zmysel ale viem, že ich význam pochopím, akonáhle budem mať aj jeho druhú polovicu. Ale neexistoval tu žiadny priestor na jeho rozprávanie. Prebehla mnou prudka triaška.

Pocit nervozity, hrôzy a strachu, ktorý ma onedlho celkom napĺňal, sa zdal byť nekonečný. Nepamätám si, že by moja hlava vydala svalom príkaz na pustenie ceruzky, no aj napriek tomu sa miestnosťou rozľahol zvuk jej dopadu na zem. Tiež neviem kedy sa mi zatvorili oči ale odrazu ma obklopovala len temnota. Otvoriť ich nebolo veľmi namáhavé, no zistit čo je inak, keď sa tak stalo, ma stálo čas aj úsilie.

Papier na, ktorom bola moja kresba zmizol a nahradil ho nový, prázdny. Ceruzka sa už tiež neváľala po zemi ale bola položená po jeho boku, takže jej pád sa mi možno iba zazdal a zvuk vydalo niečo iné.

Napríklad otváranie a zatváranie dverí alebo kroky patriace osobe, ktorá priniesla čistý papier. Toto zistenie sprevádzalo zhrozenie z nezaregisrovania si niekoho príchodu a odchodu. Moje prsty, však akoby sami uchopili ceruzku a priložili ju na papier. No nestalo sa nič.

Ceruzka bola opäť nečinná a mňa až príliš ovládali pocity, ktoré sa vo vlnách lámali na útesovch v mojej mysli, na to aby sa mi podarilo nakreslit čo i len čiarku. Zmietala mnou beznádej kvôli tomu, že sa môj stav zhoršuje.

Aj napriek mojej obrovskej snahe, aj napriek všetkému vynaloženému úsiliu, ma moja hlava zasa pohlcovala. A myslím, že to je dokonca horšie ako kedykoľvek predtým, pretože teraz nemám nikoho kto by mi pomohol.

Obklopujú ma iba odmeraný ľudia v dlhých bielych plášťoch s nezúčastným pohľadom, ktorých mi moja myseľ ani nedovoluje vidieť a počuť. Strácam sa vo vlastných myšlienkach a pocitoch, že ani nevnímam okolitý svet. A to je zlé.

Zrak sa mi opäť rozostril a uprel sa na nepríjemnú chladnú stenu. Obraz pred očami ma donútil obhliadnúť sa okolo seba. Všetko bolo tej istej nechudnej a neprirozdenej bielej farby. Štyri biele steny, rovnaký nízky strop s neónovým osvetlením, ktoré vrhá monotónne svetlo, nezaujímavá posteľ s bielymi obliečkami, nižší biely stolík a tiež biela stolička, na ktorej práve sedím.

Strach rýchlo vystriedalo zmätenie. Kde som? Táto otázka ma zrazu vcucla späť do mojej hlavy, ale odpoveď na ňu sa tu, bohužiaľ nenachádzala. A tak mi nezostáva nič iné len blúdiť v nej a hľadať nejaké vodítko, ktoré by mi aspoň jemne pripomenulo kde som ale hlavne prečo sa tu nachádzam. Prečo?