Nemohla som odtrhnúť oči od jeho pohľadu, no musela som. Prekonala som sa, naposledy som si užila jeho pohľad a zdrhla som. Vážne, utekala som, ako sa dalo. Čím ďalej, tým lepšie. Prisám fras! Asi po tridsiatich metroch som sa otočila a okolo môjho anjela (a bol aj v bielom, óch, čisté spasenie!) sa zhŕkli mladí ľudia. Radšej by som ani nechcela vedieť, čo tam vlastne robia. Najviac som si priala, aby som do toho "mekáča" ani nešla! To LEN mne sa môže niečo také stať ! Sadla som si späť na tú istú lavičku, sklonila som hlavu. Teraz mi zostáva len dúfať, že ma nikto nespozná!
Konečne prišli naši a povedali, že sa ideme niekam najesť. Keď som videla ich odhodlanie navštíviť Mc Donald´s mala som dosť!
"Nie!" vyhŕklo zo mňa. "Už nechcem nijaký fastfood! Poďme niekam, kde sa môžeme najesť poriadne." Nevedela som, čo si mám vymyslieť.
Obaja rodičia na mňa vyjavene zazerali, no dali mi za pravdu a pobrali sme sa preč. Ďaleko od celej budovy.
Prechádzali sme po meste. Mama s otcom dostali nápad, aby sme sa šli pozrieť do delfinária. Nebola som proti, len nech zas nevyvediem nejakú hlúposť!
Delfinárium bolo ako vodné ZOO. Akváriá, v nich veľké ryby, deti im tam klopú na sklo. Chudáci, zabila by som ich najradšej!
Hľadám kde je kto z našich a neviem ich nájsť. Konečne! Našla som mamu, ako sa rozpráva. Ale s kým? Pristúpila som bližšie a koho nevidím? Michaella, moja sesternica. A tá tu čo robí?
"Ahoj!" pozdravila sa mi.
"Čáu." Odzdravila som. " Čo ty tu? Taktiež dovolenka?"
"Ále nie, no aj hej, lenže som tu z výtvarnej ako výlet, vieš."
"Váu, aká náhoda! Mohli by sme zajtra alebo niekedy spolu preskúmať mesto, keď budete mať rozchod. Čo ty nato?"
Súhlasila. Čudovala som sa sama sebe, že ja, JA, komunikujem. Mama tiež bola mimo, uvažovala či mi šiblo alebo niečo také, no to ja sama neviem.
Zaujal ma jeden podchod. V tom podchode som bola vlastne len ja a sklo, za ktorým bolo nespočetne veľa vody a ryba. Nemám šajnu, čo to bolo za čudo, no najviac sa mi páčila jeho farba - P.S. odkedy sa dívam na iné farby okrem čiernej?- Toto zviera malo takú, takú slabo modrú farbu. Žasla som. Bol to odtieň kúsok svetlejší ako pokožka Avatara. Úžasné!
Išli sme domov, a zas bola tma. To ja akože NIKDY nevykukem z "nášho" domu?! Trapas!
Pocítila som hlad, pričom ja nikdy nevečeriam. Šla som do kuchyne, niečo objavila na pulte, vykradla som chladničku. No a teraz už môžem ísť spať.
*
OMG! Strhla som sa zo sna. Už bolo ráno, lebo slnko sa na mňa škerilo cez štrbiny medzi škárami. To bol sen! Čo mi šibe?! Prečo sa mi o ňom snívalo?! Prečo on, ON?? Chalan v bielom oliaty mojím čajom sa mi zjavil v sne ako naozajstný anjel. Dala som si facku. Preventívne. Radšej som vstala a zablúdila do kúpeľne, všetko upravila tak, ako každý deň a využila som, že nikde nikoho nepočujem. Vyšla som z domu, super pohľad! Malá premávka, pokoj a ticho. Nikto nekosí, ani nepíli drevo.
Lebo mi trebalo povedať, že nemám čas preskúmať okolie. Ranná prechádzka, už dlho som na žiadnej nebola, a prečo? Lebo každý deň spím až do obeda. Začínam si uvedomovať o čo všetko prichádzam. Opäť som sa prichytila, ako obdivujem domy so záhradkami naokolo. Boli jednoduché, nemuseli byť ani "pipi", no vyzerali spokojne. Oni vypĺňali atmosféru, tú príjemnú náladu celej štvrte. Počula som hluk. Zvláštne, všade ticho a tu je taký hunbuk?! Obzrela som sa, nikde nikto. Podišla som bližšie k domu a hudba zosilnela. Takú hudbu som ešte v živote nepočula. Bola upokojujúca, no mala čosi do seba. Zaklopať sa mi nechce a opýtať sa, čo to je, veď ledva vykľujem zo seba niečo tou mojou angličtinou. Teraz banujem, že som sa ju neučila od tretieho ročníka tak, ako som mala.
