od odchodu z domu prešli už dva dni. Spolu s Katherinou sme sa vzájomne zabávali a spoznávali, síce jej nedôverujem úple(no čo už mám to proste v povahe), no stali sa z nás spojeskyňe. Spoločne sme sa zhodli na tom, že musíme utiecť skôr ako ako sa dostaneme Armany(hlavné mesto ríše). momentálne prechádzame cez hranice Drimu, čoskoro budeme prechádzať Irmanom. Je to nomba celá pokrytá lesmi a horami, sú tu zlodeji, anarchisti, odporcovia Kráľa, vyhostenci a vyvrheľonia. Vždy som sa sem chcela pozrieť.
,,Ozaj ešte si mi nepovedala čo ti chýba? Máš veľké znamenie."spýtala sa ešte stále rozosmiata Katherina.,,To je zložité, no vlastne skoro všetko, hoviria mi dievča bez citov." povedala som ostýchavo. Chvíľu na mňa prekvapene hľadela až potom sa zmohla na slovo,,Počkaj, počkaj TO Dievča bez citov,bože tvoja povesť ťa predbehla." Viac už povedať nestihla lebo sme náhle zastavili pred veľkým kamenným domom.,, Čo sa to deje, prečo stojíme?" spýtala sa zmätene Katherina ,,Ja neviem ešte tam nemôžeme byť." odpovedala som kľudne. Zrazu sa dvere na klietke s vŕzganím otvorili a vysoký stráždnik k nám sotil mladú Dievčinu.
Dievčina sa schúlila do klbka a neznesiteľne rumazgala, plakala a nezrozumiteľne mrmlala nejaké slová. S Katherinou sme na seba pozreli. Ona udivene, ja otrávene. ,,Ahoj, ja som Katherina." skúsila opatrne Katherina v nádeji, že prestane rumazgať, no ona akoby ju nepočula a ďalej rumazgala s rovnakou intenzitou. Katherina to však nevzdávala a snažila sa ju upokojiť. Opatrne ju chytila za rameno a nežne povedala,, Neboj, to bude dobré." Koho koľvek iného by to upokojilo, no ona začala rumazgať ešte hlasnejšie. Začínala mi liezť na nervy. Musela som zatínať päsť až mi obeleli hánky, aby som jej jednu nestrelila. Kathrina akoby to vycítila a tak ma chitila za zápestie a perami naznačila,, Upokoj sa!"
Vtom sa vysoký neudržal zastavyl kone, prišiek ku klietke, otvoril ju a následne z nej vytiahol uplakanú dievčinu. postavil je na nohy a dal jej facku. Nebola to taká facka, ktorú ledva zaregistrujete. Táto facka, bola silná a priam z nej sršala krutosť dievčina po nej spadla na zem a na tvari jej ostal veľký červený fľak. No plakať neprestala. To stráždnika naštvalo ešte viac.,, Prestaň revať, lebo ti sravím niečo čo bude boliť ovela viac ako jedna facka!" pvedal výstražne a hrôzostrašne sa zasmial. Pozrela som na druhého strážnika no on sa len nechutne uškŕňal. Čakala som, že dievčina okamžite stíchne, no ona začala ešte viac rumazgať. Krava.
Stráždnik sa k nej začal nebezpečne blížiť. Presne v tom momente som sa rozbehla. Prebudil sa vo mne dlho zadržiavaný hnev a ja som preskočila dvere klietky a vrhla sa na stráždnika. Chitila som ho pod krkom, zdvihla do vzduchu a pritlačila som ho o klietku, čoho následkom bolo, že sa začal dusiť. Vražedne som sa naňho pozrela a nezpečne som prehovorila,, Už sa jej ani nedotkneš, rozumel si?" spýtala som sa aj keď na výber nemal. Len nemo prikivoval. Pustila som ho a viac som sa o neho nestarala.
Podišla som k plačúcej dievčine a pomohla jej postaviť sa a ísť späť do klietky. Pomedzi jej nárek som začula jedno slovo. to slovo bolo Ďakujem.
---------------------------------------------------------------------------------
Ták nová kapitola. Dúfam, že sa páčila:) Zuzana
PS: Chcem sa poďakovať @simakoralik a @MouSixx za pekné komenty
