frozen 2 - ice heart [sk]

1. kapitola

,, Môže mi láskavo niekto vysvetliť ako sme sa tu do riti ocitli?" rozhorčená Leona, ktorá nedokázala udržať svoje nervy na uzde vybuchla v strede malej izby.

,, Mali by sme zatvoriť tie dvere skôr než si nás niekto ďalší všimne," povedal Martin a pohol ťažkými drevenými dverami.

Monique sa snažila navonok si zachovať chladnú hlavu, ale aj tak s istotou vedela, že tento stav jej nevydrží dlho. V situácii ktorej sa práve ocitli, nebolo reálne rozmýšľať s chladnou hlavou. Všetko sa udialo neuveriteľne rýchlo. V momente kedy si všetci obzerali vonkajší svet, kde sa ľudia prechádzali po zablátenej ceste a boli oblečení veľmi prosto, sa Leona chcela vrátiť späť do svojho útulného bytu, ale akonáhle sa otočila, nebol to jej útulny byt na ktorý sa dívala.

Bol to jednoduchý príbytok s drevenými stenami a vŕzgajúcou podlahou, s kozubom u jednej steny a drevenou posteľou oproti nemu. V strede bol iba stôl, na ktorom bol položený veľmi malý kus chleba, s olejovou lampou, ktorá ledva svietila a jednou stoličkou. Ktokoľvek kto tu býval, žil veľmi prosto. A pri pomyslení na to, že sa môže vrátiť kedykoľvek, naháňal Monique strach. Náhle to bol ten najmenší problém na ktorý vtedy mohla myslieť, pretože zahliadla ako sa Elinor rúca k zemi. Doslova odpadla pred ich očami a začala sa triasť akoby jej bola zima. Akoby ju niečo posadlo. V tom šialenom kŕči, mala zatvorené oči, nepovedala ani slovo, ani nevykríkla. V rukách zvierala knihu tak silno až jej obeleli hánky. Držala si ju tak pevne pri tele až sa zadlo, že ju chce v tom zovretí rozpučiť.

,, Elinor! Elinor! Ty hlupaňa zobuď sa!" kričala na ňu Mallory ako zmyslov zbavená. Kľakla si vedľa nej a naďalej na ňu kričala.

Monique bola v šoku, netušila čo má robiť. Jej celá myseľ bola zatemnená. Dokonca zabudla ako urobiť krok dopredu. Keď pri Elinor boli všetci okrem nej a spoločne sa jej snažili pomôcť, jej záchvat po pár sekundách prestal. Bolo to ako lusknutie prstami. Kniha, ktorú tak pevne zvierala na svojej hrudi, jej vypadla. Zošuchla sa na podlahu ako bezcenná vec, ktorá pre nikoho nič neznamenala. Nikto sa o knihu nezaujímal, iba Monique. Namiesto toho, aby sledovala ako sa snažia prebudiť Elinor, nemohla si pomôcť. Jednoducho nedokázala odpútať zrak od knihy.

Dokonca by aj prisahala, že ju volala a ona ju poslúchla. Mala pocit, že jej šeptá hlas, veľmi podobný aký mala Luna. Vravel jej aby urobila jeden krok, druhý krok. Tieto kroky boli neovládateľne, ale nebránila sa. Nemala ani kôli čomu, práve naopak. Bola rada, že ju volá Luna, pretože iba ona im dokázala pomôcť.

Martin, ktorý taktiež kľačal pri Elinor, zahliadol ako sa Monique nakláňa po knihu a zdvíha ju. Videl na nej, že niečo nie je v poriadku. Na jej tvári nevidel nič, mala prázdny pohľad, ktorý venovala len tej prekliatej knihe. Držala ju pred sebou a neustále sa na ňu dívala. Zatiaľ čo všetci boli zaneprázdnení zobudením Elinor, Monique pomaly začala robiť kroky ku dverám, ktoré pred chvíľou zatvoril. Okamžite sa prestal zaujímať o ostatných a vykročil za ňou. Pokúsil sa ju zastaviť, chcel jej vynadať za ľahkovážnosť, ktorú prejavuje voči Elinor, ale keď ju chytil za ruku, odtiahol ju. Jej pokožka bola chladná až mrazivá. Ale ani si to nevšimla, bez akéhokoľvek problému vykročila na zablátenú cestu.

,, Čo sa deje!? Monique!? Haló!?" kričal za ňou Martin a neprestal ju nasledovať.

Cítila ako sa jej dotkol, dokonca počula jeho volanie, ale nevidela dôvod prečo zastaviť. Nechcela zastaviť a vrátiť sa k nim. Kniha ju viedla niekam kam musela ísť. A so všetkou dôverou ju počúvala. Nevadilo jej ani keď ju priviedla na okraj lesa. Bez zaváhania pokračovala ďalej a Martin ju nasledoval. Snažil sa ju strhnúť späť, ale keď sa jej dotkol bola ľadová tak veľmi, že jej ruku v zovretí neudržal ani sekundu. Musel to vzdať a uspokojiť sa s prenasledovaním.

...

,, Posilnite stráže na severe," povedala pokojným hlasom, ktorý sa rozliehal v celej sále.

,, V-vaša výsosť, v t-táboroch už nie sú vycvičení vojaci, k-ktorých by sme tam mohli p-poslať," nevediac či od zimy alebo strachu sa ozval jeden z piatich dôstojníkov, ktorí sedeli okolo okrúhleho stola v zamrznutej sále.

,, Povedala som, aby ste posilnili stráže," usmiala sa tak zlomyseľne, že každému zdatnému chlapovi okolo stola prebehol mráz po chrbte ,, ak nie sú vojaci, tak nájdite nových na výcvik!" zvýšila hlas a päsťou udrela do stola. Chlapi sediacich na stoličkách zbystrili. Zabudli dýchať. Hnev v sekunde pominul, pramienok vlasov, ktorý jej vošiel do tváre si zastrčila za ucho a ukázala opäť ľadový úsmev.

,, Som tu snáď na to, aby som robila prácu a vymýšľať plány, ktoré máte robiť vy?" každému sa pozrela do vystrašených očí, chcela vidieť ich slabosť, milovala keď sa pred ňou triasli. Milovala, keď videla ako sa dokážu zmeniť na jej korisť. Mala čo robiť, aby sa udržala na uzde a nezabila ich. Bolo jej zle z človečiny, ktorá bola priamo pred ňou.

,, Vypadnite," povedala potichu a otočila sa k nim chrbtom. Hlavu si oprela o ruku, keď začula ich ťažkú zbroj.

,, Okamžite vypadnite! Vypadnite! Vypadnite!" kričala snáď z celého hrdla a smiala sa pri tom. Keď aj posledný dôstojník vypadol z jej dohľadu, do miestosti vošiel jej verný sluha.

,, Pani moja," usmial sa popod nos, ,, priviedol som vám dievča," keď to povedal, otočila sa. Pár krokov od nej stál Gordian a vedľa neho mladá dievčina. Čierne havranie vlasy, tmavé oči, krásne tvarované pery. Gordian ju postrčil smerom k nej. Cítila z nej strach a nechuť zároveň. Také ma najradšej. Dievča podišlo k nej, ale nedokázalo sa pozrieť na svoju kráľovnú.

,, Ak nechceš, aby som to vzala ako urážku, pozri sa na mňa dieťa," dievča zdvihlo svoj pohľad.

Zrazu sa čosi zmenilo. Vzduch okolo oťažel.

,, Mala som s tebou plány, ale," pousmiala sa a chytila ju za ruku tak jemne, akoby to urobila akákoľvek matka svojej dcére.

,, Cítiš to?" povedala a zdvihla jej ruku k svojej hrudi a dotkla sa miesta, kde malo biť srdce. Ale jej srdce nebilo. Namiesto toho cítila pocit tepla, ktorý sa rozliehal na mieste, kde malo byť srdce.

,, Prišli," a na tvári sa jej rozlial tak obrovský a hlavne úprimný úsmev ako nikdy. Verila, že tento deň príde a po dlhom čase cítila nadšenie z hry, ktorá ju čaká.

:)