frozen 2 - ice heart [sk]

Prológ

!UPOZORNENIE! (pre 'starších' čitateľov): zabudnite na všetko, čo ste prečítali už vo frozen 2. Začíname odznova :)

Tma. Ruky. Chladné, biele, mrazom pokryté ruky, ktoré sa naťahujú k jej tvári. Akoby vedela, čo si tie chladné ruky myslia. Chcú sa k nej priblížiť, dotknúť sa jej hrdla a pomaly ju usmrtiť. Cítila nesmierny chlad, triasla sa, cítila nepokoj, bola jej zima. Nikdy jej nebola zima. V istom momente si aj želala nech ju tie ruky polapia. Cítila sa tak malá a bezmocná. Nevedela si pomôcť, nedokázala v sebe udržať ten strach. Po lícach jej tiekli slzy, jedna po druhej. Dopadávali do temnoty, kde sa strácali. Nie, nie, nie. Jedno slovo, ktoré si neustále opakovala v hlave. Poznala ten pocit strachu. Poznala toho, kto v nej ten strach vyvolával. Nie, nie, nie.

Strhla sa. Celá prepotená a uslzená sa nachádzala v ďalšej temnote, ale biele ruky načahujúce sa k nej boli preč. Tak isto ako aj nepríjemný pocit, ktorý ju ovládol, ale strach nezmizol.

,, Čo to bolo?" pýtala sa sama seba. Akoby sa chcela ubezpečiť, že nie je šialená. Nemôže byť. Chrbtom ruky si utrela slzy, ktoré boli skutočné. Tak ako aj strach, ktorý cítila až v kostiach.

Nebolo to prvýkrát, čo niečo také prežila. Posledné týždne prežívala tento pocit často. Nahovárala si, že sú to len nočné mory, ktoré raz vymiznú, ale sama tomu neverila. Cítila, že sa s ňou niečo deje, ale teraz si nemohla dovoliť zrútenie.

...

Sedieť v byte, kde panuje napätá atmosféra nie je nič pre Monique. Ani prítomnosť Martina túto situáciu nijako neuľahčovalo. A nebola jediná, ktorú táto atmosféra znepokojovala. Leona, Beccy a nové dievča Elinor boli taktiež nervózne a pozerali sa okolo seba, akoby čakali, že sa ich problém obzvlášť vyrieši. Ale mýlili sa. Ich problémy narastali a žiadna z nich nechcela sedieť na jednom mieste a nič nerobiť.

Dievčatá sa snažili prísť na rozumné riešenie, ale po tých dňoch sedenia na tomto gauči v Leoninom byte, už nedokázali vymyslieť nič nové. Beccy sa snažila zlepšovať náladu, ale Leona ju vždy uzemnila. Elinor od začiatku sedela na kraji a spoločne s jej sestrou Mallory, jej ochrancom, nepovedali toho veľa. Monique sa snažila dozvedieť niečo o Elinor, pýtala sa jej a aj dievčat, ale ani oni o nej veľmi nevedeli. Vždy na otázky odpovedala stručne a niekedy aj jednoslovne. Raz v jeden večer, keď sa takto stretli pred pár dňami, Mallory odtiahla Monique a vysvetlila jej, že nech na Elinor netlačia. Monique to za vysvetlenie ani nedokázala považovať, bolo to neskrývané vyhrážanie sa. Ale z časti dokázala Mallory aj pochopiť. Jediné, čo sa dozvedela bolo, že tie dve sú si veľmi blízke a dlhú dobu sa museli spoliehať samé na seba, keďže ich rodičia zomreli. Viac sa nedozvedela.

,, Mne snáď vybuchne hlava!" skríkla Leona a postavila sa na nohy. Ruky rozhodila do vzduchu a s obrovskou frustráciou skríkla. Beccy pohľadom robila dieru do knihy, ktorá bola pred nimi. Prvé dni sa snažili niečo z nej vyčítať, snažili sa vyriešiť jeden z problémov a to ten, ako sa spojiť, ale nič tam o spojení nebolo. Časom prichádzali na to, že je im tá kniha na nič. Nie žeby tam nič nebolo, ale ani ničomu nerozumeli.

Monique v tajnosti sa pokúšala taktiež niečo nájsť. Chcela vedieť viac o jej zlom ja. Chcela sa zbaviť tých príšerných nočných môr, ktoré prežívala v poslednej dobe pravidelne. Nikomu o nich nepovedala. Nechcela ich ešte viac znepokojovať myšlienkami na to, že je len otázkou času, kedy sa v nich prebudí zlé ja a bude robiť všetko preto, aby sa dostala von a ovládla všetko.

,, Drew, prosím, môžeš mi podať knihu?" ozvala sa potichu Elinor. Vždy sa tak ozvala a takmer vždy ju nikto nepočul, akoby sa bála, že ju niekto zbije za jej slová. Drew bez váhania jej tú knihu podal. Nikto už ani len nedúfal, že sa jej tam podarí niečo nájsť, preto sa jej ani nikto nevenoval.

,, Ľudia mne je to ľúto, ale sedíme tu už pár dní a na nič sme neprišli. Takže ak dovolíte ja sa poberiem domov spať," povedala Beccy, zatiaľ čo si pretierala oči. Akonáhle sa postavila, Col ju nasledoval k dverám.

Monique uznala, že je naozaj neskoro, ale jej svedomie, že znova tu všetko nechávajú len tak, ju naozaj trápilo. V momente, keď Elinor položila knihu na stôl, Beccy otvorila dvere, ,, eeee, ľudia?!"

Beccy zostala stáť na prahu dverí a Col začal brechať akoby ho niečo posadlo. ,, Máme menší problém," povedala s neistotou v hlase.

,, Aký? Zase nevieš zísť dole po schodoch, lebo je tam veľká tma? Mám ti posvietiť?" ozvala sa Leona, postavila sa z kresla a nasmerovala si to rovno ku Beccy a brechajucému Colovi.

,, Toto musíte vidieť," povedala s úžasom Beccy.

,, No do riti," hneď na to sa ozvala Leona. Akoby na povel sa všetci postavili a rozbehli sa ku dverám. Všetci, do jedného, ostali stáť v nemom úžase.

Na mieste, kde by mala byť chodba a schody smerom nadol sa teraz nachádzal otvorený, snehom pokrytý svet. Až tak otvorený nebol. Bola to dedina a všetci stáli na prahu starého dreveného domu, ktorý stál na ulici, po ktorej sa prechádzali ľudia. Bola to dedina, ktorú bolo aj cítiť.

Zrazu okolo domu prebehla partia detí, ktoré boli do takejto tuhej zimy, veľmi jednoducho oblečené. Nejaké nohavice, zašpinená košeľa, niektoré deti mali aj kožuch. Jedno malé dievča akoby zaregistrovalo pozornosť cudzincov a pozrelo sa na prah dverí. Jej pohľad sa zastavil na Monique a tá ani nemusela hádať či ju uvidí. Dievčatko vyvalilo oči a rukami si prikrylo ústa akoby chcela vykríknuť, ale namiesto toho utieklo za dom, čo najďalej od divných ľudí na prahu dverí.

,, Myslím, že máme ďalší problém," povedal Drew.