Breathe Again [SK]

Chapter 2

Nakoniec som zaracha nedostala. Rodičia sa vcítili do mojej kože a pochopili, prečo som bola vonku tak dlho. Mám vážne úžasných a milujúcich rodičov. Vo všetkom ma podporujú a chápu.

Od tej noci, naňho nemôžem prestať myslieť. Stále sa mi vybavuje pred očami, jeho večne sa škeriacu grimasu, nádherné oči a hlavne ten úsmev. Ou áno ten úsmev.

Vážne neviem čo sa to somnou deje. S jediným chlapcom, ktorým som kedy hovorila, bol môj bratranec. Áno, až takto mám mizerný život, ale zvyknete si.

„Slečna!“ z tranzu ma prebudila moja profesorka. Zdvihla som moju sklopenú hlavu k nej. Zaklipkala som očami, a nemala potuchy o čom do teraz kvákala.

„Čo ste to hovorili?“ ozvala som sa. Zvraštila obočie a obdarila ma nenávistným pohľadom.

„Slečna, ak nemáte záujem o vzdelanie, tak som tu pre nič za nič!“ Videla som ako sa jej do tváre začal naberať červený odtieň. Prekrútila som očami. To ju naštvalo natoľko, že sa postavila a jediné čo už bolo počuť, bolo tresnutie dvermi. Jediné som urobila bolo pretocenie očami. To bolo až tak hrozné? Nechápavo som tam sedela a pozerala sa do blba.

Do obývačky pribehla mama s nechápavý výrazom.

„Čo sa stalo dráha?“ spýtala sa a lrisadla si ku mne. Pokročilá som ramenami.

„Sama neviem, z ničoho nič sa naštvala a odišla jak strela. Hm, dosť nevychované, a to už má cez 40.“ odvetila som. Mama ostala ticho, tak som sa zdvihla z pohovky a chystala sa ísť do izby ale mama ma zastavila.

„Zlatko, deje sa niečo? Od včerajška si nejaká zvláštna.“ vyzvedala. Otočila som sa a nastavila falošný úsmev.

„Som v pohode mami, len som unavená, tak keď dovolíš.“ otočila som sa na odchod.

.
.
.
.
.
.

Z čítania knihy ma vytrhlo jemné búchanie na okno. Nakukla som, a uvidela že mi niekto hádže kamienky do veľkého okna, vedľa mojej malej knižnici. Postavila som sa zo stoličky a podišla k oknu. Zdvihla som žalúzie. Dala som si ruku k ústam a usmievala sa jak debil. Otvorila som okno a uvidela tam stáť Wyatta. Zakýval mi.

„Panebože čo tu robíš? A jak vieš kde bývam?“ prekvapivo som zo seba vydala. Neisto sa poškriabal za zátylok.

„Je to malé mestečko, stačilo sa popýtať.“ usmieval sa ako slniečko. Ukázala som mu nech počká, že za ním pôjdem. Hodila som na seba mikinu a išla dole. Obula som si papuče a vyšla z domu. Pribehla som k nemu.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa.

„Potreboval som ťa vidieť.“ odpovedal mi na otázku, a vtom som pocítila premňa doteraz neznámy pocit. Motýliky v bruchu? Tak sa to asi dá nazvať najlepšie. Usmiala som sa.