Cudzinci - Príbehy z psychiatrie

Kristínka

Obyčajné dievča. Kristínka. 17 rokov, a len trochu rozvrátená rodina. Obaja sme mali okno z tej istej bytovky do tej istej doliny. Často som večer počul ako sa z jej izby ozýva jej chôdza. Predstavoval som si čo asi robí. Ako len v tričku, nenalíčená chodí po byte. Poslednou dobou sme spolu trávili veľa času. V škole nám už niekoľko dní nefungovalo kúrenie. Chodievali sme von každý deň. Rozprávala mi na lavičke na strmích schdodch o tom, prečo sa nechce vrátiť do bytu. Jej rodičia sa veľmi hádali. Je to však bežné. V našom byte som stále počul hluk hádok zo všetkých strán. Veľa našich kamarátov to tak malo. Tiež neradi chodili domov. A tak sme sa túlali. Mali sme viac času na rozmýšľanie o tom, čo najhoršie by sa dalo spraviť. Nevedeli sme že toto bude obdobie na ktoré sa bude spomínať. Proste sme išli po prúde rieky ktorá nešla zastaviť a bolo to skvelé. Kika mala v sebe nejaké tajomstvo o ktorom som vedel menej ako by som chcel. Vždy keď som niečo načal, zahovorila to. Medzi kamarátmi sa hovorilo že bola na psychiatrii. Mávala výkyvy nálad. Všetci sme si na to zvykly a obľúbili sme si ju kvôli tomu. Nerada udržiavala očný kontakt aby sa náhodou až príliš nezblížila. Je možné že sa jej nikto nepozrel priamo do očí. Nemala rada svoju mamu. Podľa nej bola práve ona tá príčina hádok s otcom. Ostatní sme si to nemysleli lebo sme mali nezávislý pohľad. Kika mala problém ostať dlho sama. Musela mať stále zamestnané ruky a hlavu. Akoby pred niečím utekala. Akoby sa niečo snažila dusiť.
V deň keď v škole začalo fungovať kúrenie, sme sa všetci museli vrátiť.
Očakávali sme Kristínu. Mala tam byť prvá. Vkročil som do triedy a zdravil naučeným spôsobom. Mala prvá čakať na to aby mohla byť produktívna. Aby mohla zažiariť. Niečo sa naučiť. Neprišla. Pýtali sa na ňu aj učitelia. Pozerali sme cez okno a videli že do leta je ešte ďaleko. Presedeli sme si to tam, a uháňali von ako malé deti.

Večer, keď som išiel cez schody k našej bytovke, som chytil do ruky pár kamienkov ktoré boli malé ako šošovice. Hádzal som jej ich do okna. Robieval som to často, bol to taký náš zvyk. Prišla. Otvorila okno. Spýtala sa ma čo chcem.
-Kika, kde si bola celý deň? - Spýtal som sa so skutočným záujmom.
-Doma, mama to tak chcela. Odvetila.

Zavrela okno. Roztĺklo sa mi srdce. Taký strach som nikdy v živote nemal. Vyzerala hrozivo. So zimomriavkami po celom tele som išiel hore. Mal som namierené k sebe. Došlo mi však ako veľmi ju mám rád tak som sa rozhodol ísť zazvoniť k nej. Neotvárala. Bola vnútri. Búchal som. Kričal som. Prosil som.

Ráno som sa zobudil na medziposchodí. Bola mi zima, mal som svalovicu a bolela ma hlava. Ostal som ležať. Cez okno svietili lúče čo osvetlovali čiastočky prachu. Slnko vyzeralo krásne. Ako každé ráno. Vzduch bol krásne voňavý. Kristínin byt ostal prázdny. Prázdny a s dverami otvorenými. Samozrejme nikto nebol vnútri. S tým som aj počítal. Preto som si dával večer predtým tú námahu.

Bolo neskoro. Mama a Kristína boli preč.
O mesiac neskôr už po ukončení súdneho procesu, rozprávala tento príbeh v nemocnici. Vedeli sme kde je, a nikto sa k nej ďalších 6 rokov nedostal.

Svoju matku zviazala Kristína striebornou páskou. Zabalila ju do Perzského koberca.
Cez koberec ju šestnásťkrát bodla nožom. Celého tela sa zbavila tak, že ho pustila plávať na Dunaj. Tak odchádzala do Čierneho Mora.