Cudzinci - Príbehy z psychiatrie

Vyznanie

Na počiatku nebolo nič, no celé sa to prevalilo do niečoho obrovského. Nechce ma to pustiť z náručia.
Myšlienka na ňu ma dokáže zahriať pri srdci a nežne nadvihnúť kútiky mojich vysušených pier. Neviem
úplne na isto, či ju mám najradšej na svete, ale som si istý že lepšia by sa hľadala len veľmi ťažko. Svoju rolu v tomto príbehu som po celý čas hral veľmi pasívne a ľahostajne. Stále som nemal čas, priestor,moment, odvahu ale hlavne, bol múr mojej hanblivosti privysoký. Nič na svete mi ten pocit, nedokázalo priblížiť. Bol som ako malý chlapec, ktorý sa podopiera o svoju bambusovú paličku, pri čom sa zahalený celý v čiernom snaží dostať cez obrovské kukuričné pole niekam ďalej. Chlapec sa samozrejme nikam dostať nemôže. Kukurica je naň príliš vysoká a ťažko sa v nej orientuje, keď vlastne nevie kam ide. Je smiešne nazývať to týmto spôsobom, ale okrem toho že bola všetkým na svete, bola aj tým mojim kukuričným poľom cez ktoré som denno denne blúdil. Z toho sna by ma nikto nedokázal zobudiť. Bol som v tom až po uši a ěste ťažšie sa mi priznáva že ešte stále som a nemám poňatia dokedy to bude trvať. Aj keď nebude pri mne, tak len jej prítomnosť ma bude hnať vpred. Aj chlapca, ktorého jediná hnacia sila, je že každé ráno keď sa zobudí, si povie, že dnes bude lepšie. Oboch nás poháňa to isté. Je to myšlienka. Obaja
denno denne konáme prácu o ktorej veríme že bude raz mať koniec. Keby som sa tak raz mohol pozrieť do tých očí zblízka. Na chvíľu zastaviť všetok čas naokolo a vnímať len jej malé pehy pod očami, jej dlhé riasy a krásne zdravé vlasy ktoré si okolo nej poletujú. Nikdy by to nebolo možné, no už predstava toho, ma robila tak šťastným, že som zabudol na svoj smútok. Vidieť to ako všade rozdáva len radosť. Počuť skrz to ticho aj štebotanie sýkoriek na strome v parku, škrekot zatúlaných cikád a hlavne spev kukučky. Tej istej ktorá nám pod oknom našej triedy spieva každé ráno, pár hodín potom čo vyjde slnko. Kiežby som mohol na chvíľu vnímať ako sa v jej očiach odráža to sýto oranžové poobedňajšie svetlo, ktoré rozjasní už tak to najkrajšie čo poznám. Je ako kniha ktorej strany sa samé otáčajú, avšak až prirýchlo.
Milujem na nej ako sa usmieva keď ju niekto pochváli, ako sa snaží aby bola v živote úspešná, s akým nadšením víta svoje kamarátky, keď sa s nimi pár hodín nevidela. Milujem to ako sa snaží všetkým pomáhať, ako počúva skvelú hudbu a najviac to, ako sa jej sčervenajú líca, keď sa smeje. Priznávam, bral som ju aj ako more. Ja som bol iba malý chlapec, ktorý to more nedokázal skrotiť. Rád pozoroval jeho vlny z morského útesu a rád dýchal ten svieži vánok. Rád každý jeden večer pozoroval zapadať slnko a kým sa posledný lúč neschoval pod hladinu, neodišiel. Bol nadšený krásou svojho pohľadu, no myšlienka na vodu ho desila k smrti. To všetko čo by som chcel napísať sa nedá napísať bežnými slovami. Na to
bohužiaľ slová neexistujú. Za svoj život som spoznal veľa ľudí. Veľa ľuďom som pomohol, veľa som sklamal a zažil som za tých pár rokov veľmi širokú škálu pocitov. Od pocitu kedy vám zomrie váš najlepší priateľ kvôli niečomu tak odpornému ako je nádor, až po radosť keď zistíte že ste najlepší mladý fotograf Slovenska a prezident vám predá cenu. Zažil som moment kedy som plával z ostrova Asinara na pevninu, a morský prúd ma vyniesol na ďaleké more kde ma zachránili rybári, aj moment ohromnej radosti kedy sa mi podarilo namnožiť a dopestovať moje prvé levandule, ktoré dodnes zdobia našu
záhradu. Aj napriek tomu však viem, že tak krásne oči, aké vidím teraz každý deň, už nikdy neuvidím.
Vo svojej hĺbke nosí veľa tajomstiev, ktoré nikto nevie odhaliť a už vôbec nie pochopiť. Ona je moje tajomstvo a dúfam že bude čo najdlhšie. Budem tu pre ňu stále, a vždy sa budem tešiť keď sa nám náhodou niekedy len tak stretnú pohľady, a popri tej príležitosti si niekedy vymeníme drobný úsmev. Raz príde niekto kto bude vedieť plávať lepšie ako ja. Túto vetu som som si posledných pár mesiacov často opakoval, sediac na kraji útesu. A ten niekto aj naozaj prišiel. A keďže ja som jeho priateľ z iného príbehu, nemôžem povedať nič iné, ako to že som šťastný. Ja by som sa plávať nenaučil. Po každom mori
musí plávať loď. Ja budem ten ktorý si s úsmevom na tvári sadne, vytiahne ďalekohľad a každý večer bude pozorovať tú krásnu symbiózu medzi nimi. Viac si už neviem predstaviť. To najkrajšie v realite, a to najkrajšie v mojich vymyslených predstavách spojené dokopy. Pokiaľ mi bude ležať na očiach deň čo deň ako teraz, budem sa tešiť na každé nové ráno, aj každý večer, s tou istou otázkou. Aký bude ten príbeh tentokrát?

-"Nuž žiaľ som to neodhadol." Povedal chlapec terapeutke po dopovedaní svojho príbehu. "Dostala ma sem. Aj keď to bolo to jediné čo som nechcel."

Vonku začalo pršať.