Mágia ma zatiaľ nezabila

Strom, hlina a pomletá večera

Dobre, aby sme si všetko ujasnili hneď na začiatku, veľmi rada prikrášľujem a upravujem svoje rozprávanie, preto ak poviem, že som odvážne a sebavedomo pozdvihla meč (lebo kto by v modernej dobe použil pištoľ?) tak tým myslím to, že som ani nevedela ako sa meč drží. Zrejme za rukoväť.

A ešte jedno. Robila som hlúposti. Občas budete premýšľať ako môže byť taká sprostá a urobiť to a to. Na toto vám hovorím len: Vy ste tam neboli. A samozrejme že vidíte dokonalé riešenie, keď si hoviete v kresielkach ako také lenivé tučné zvieratká. Ja som to vtedy nevidela. Lebo som si nikde nehovela. That's all. Začnime.

Úvody mi nejdú. Fakt neviem. Môžem začať, že kde bolo tam bolo za siedmimi kopcami na malebnom Slovensku žilo moje dokonalé a perfektné ja.

Malo úchvatné kučeravé vlasy hnedej farby ani med a jeho žiarivé zúbky pospájané kovovými hovadinami (tzv. strojček) sa leskli sťa... povedzme, že potôčiky. So zelenými očami ani prezretá pleseň na chlebe a s postavou hodnou priemernej lenivej tínedžerky žila v dome, teda byte, ktorého vzhľad je nepodstatný. (Nechcem, aby ste sa cítili privilegovane, ak náhodou bývate tam, kde ja. Alebo si nebodaj moje bydlisko googlili.)

Chodila som na nepodstatné gymnázium v celkom podstatnom mesto na nepodstatnej ulici a iné pekné báchorky. Úvod je pekný. Aspoň podľa mňa.

Vážení, teraz sa držte, ideme si povedať, ako rozvinuté sú moje chápajúce schopnosti. Pokojne ma súďte. Aj tak neviem, čo si myslíte.

Kráčala som jednou z nepodstatnejších ulíc a planéta Zem sa otočila mojou stranou od Slnka, takže som nič poriadne nevidela. Pretože máš pouličné lampy v 21. storočí v nepodstatnej ulici? No nemáš.

Určite si myslíte: Tá je super originálna! Začne sa to v tmavej ulici! Ako skoro všetko! Tá nemá predstavivosť.

Ja nemôžem za to, ako sa to všetko stalo. Tak to začalo neoriginálne. To sa stáva. Nie každý príbeh je originalita sama. Predstavujte si, že som na nejakej neznámej planéte, ak to chcete mať zaujímavejšie.

Išla som po ulici a skutočne tam bola veľká tma. Mohlo byť tak deväť hodín a ja som sa práve vracala z jednej športovej súťaže (šach je šport!), ktorú sme museli mať na druhej strane mesta, aby som sa potom musela trepať hodinu domov a zistiť... Spoilery. Mala by som si na to dávať už pozor.

Poslednýkrát od začiatku a bez prerušení:

Išla som po tmavej ulici. Nebála som sa, ani nič podobné, už som tadiaľ išla veľakrát. Zdalo sa mi, že je tam väčšia tma ako obyčajne, ale vlastne ma to ani nezaujímalo. Tak menej ľudí svieti v oknách. To je toho!

Niekto skríkol. Dosť nahlas - museli to počuť aj ľudia v oknách. Ozývalo sa to niekoľko sekúnd. Ale mňa ten zvuk nejako veľmi nezaujal. Len som sa pozrela tým smerom a išla som ďalej. Ľudia vrieskajú v jednom kuse, nie?

Lenže ono sa to ozvalo znova a hlasnejšie. Teraz ten zvuk znel aj dlhšie a prosebnejšie a vydesenejšie. Ozýval sa veľmi dlho a potom prešiel do hnusného dusivého kašľa. Zastala som. Práve som stála pred mojím vchodom. Čakala som, že sa na najnižšom poschodí rozsvieti a jeden pár, čo tam býva, sa vykloní a bude nadávať. Lenže sa tak nestalo.

Len tak mimochodom som si všimla, že sa nesvieti v ani jednom okne v našej bytovke. Žeby výpadok prúdu? pomyslela som si. Krik sa ozval znova.

Čas na moje prvé hlúpe rozhodnutie. Šla som za krikom. Teraz bol dlhý a prenikavý a mrazilo ma z neho. Častokrát sa prerušoval kašľaním a inými zvukmi, z ktorým mi bolo zle.