Mágia ma zatiaľ nezabila

Aj-hľa. Kto to vysloví má moju úctu

Aj-hľa, vás zaujíma, čo sa stalo ďalej. Ja som si myslela, že ten začiatok až tak zaujímavý nebol – veď to máte v každej druhej knihe – ale ok. Ja súdim vás, vy súdite mňa, sme ako na súde v sude. (Hahaha, dnes som vtipná...)

Myslím, že teraz je vhodný čas na nejaké ďalšie zaujímavé upozornenia.

a) Nemám zmysel pre humor. Teda mám, ale s ohľadom na to, že medzi rovesníkmi nemám žiadnych kamarátov, tak je jasné, že musí byť nejako divný. Napríklad tie vtipy možno nikto nepočuje.

b) Ako ste si mohli všimnúť v predchádzajúcej vete: nemám kamarátov. Neberte to tak, že som geniálna šprtka, ktorá si vo svojom intelekte iných ľudí nevšimne. Som ľudská bytosť ako vy a tiež túžim po ľudskom kontakte, ale na mňa skrátka nevyšiel. Takže som za podivínku, ktorá ani nemá dobré známky.

c) Pretože nemám spoločenský život čítam a pozerám. Takže ak sa tu náhodou vyskytne narážka na knihu či seriál, je to preto, že som nemohla odolať. Som skrátka vo fandome. V mnohých fandomoch...

Určite tu neskôr budú nejaké ďalšie upozornenia. Verte mi, som úkaz, na ktorý skrátka upozorňovať treba.

Ak vás zaujíma, čo sa stalo ďalej, len smelo do toho:

Ale aby ste vedeli, teraz dlhšie nebude žiadna super akčná scéna. Ak nejakú chcete, budete si musieť počkať. Alebo túto časť preskočiť.

Keď som sa o šiestej zobudila, bolo to, akoby som vôbec nespala. Chcela som sa namosúrene otočiť na druhý bok a nahnevane sa prikryť paplónom, aby tí všetci (rozumej: nikto) v mojej izbe vedeli, že som spala zle... ale potom ma zavalili spomienky na predošlý večer. Alebo zlý sen. V tej chvíli som pripúšťala obe možnosti.

Prudko som sa odokryla a posadila som sa na posteli. Pozrela som sa na stôl. Čakala som, že tak uvidím nejaký zošit a na ňom pero.

Neboli tam.

Ani si neviete predstaviť, ako sa mi uľavilo. Moje splašené srdiečko začalo biť trošku pomalšie. Ani som si neuvedomila, že som zadržiavala dych. Potom som po ňom pre zmenu lapala.

Postavila som sa a prešla som do obývačky. Na gauči sedela mama a jedla cereálie s mliekom za pozerania nejakého ranného vysielania. Tato už bol v práci. V pondelok tam chodil veľmi skoro.

„Ahoj," povedala som a mama na to prikývla. Šla som si urobiť raňajky. V ten deň som sa zobudila veľmi skoro, mala som ešte čas. Celé more času. Prišla som s cereáliami a sadla som si vedľa mami. Mala som veľmi dobrú náladu. Niečo som si hmkala.

„Inak," povedala mama a nabrala ďalšiu lyžicu cereálií, „včera si si na stole nechala zošit z matematiky a pero, tak som ti ich dala do tašky."

Ani si neviete predstaviť, aké bolo šťastie, že sa v mojej ústnej dutine práve nenachádzalo jedlo, lebo by som ním pravdepodobne opľula televízor.

„Čože?" vyhŕkla som.

„No včera si si zabudla večer zatvoriť okno a už si spala, takže som ti ho išla zatvoriť ja. Uvidela som na stole tvoj zošit z matematiky a pretože máte matematiku každý deň, dala som ti ho k taške, aby si naňho nezabudla," povedala pokojne.

Aj ja som sa v tej chvíli snažila konať pokojne. Možno som si tam ten zošit len zabudla a nenapísala som si tam nič z toho, čo sa stalo včera. Ten včerajšok bol predsa veľmi nepravdepodobný. Bol to len nejaký sen, nie?

Prišla som ku taške a zodvihla som zošit, v ktorom som začala usilovne listovať.

„Zabudla si si domácu?" opýtala sa ma mama.