Beta

₪ 2. Kapitola ₪

Zoznámte sa so Scottom :-)
________________________________
Druhý deň sa začínal vskutku zaujímavo. Zaspala som. Tak čo, rýchlo som na seba hodila prvé, čo som našla v skini, na nič iné čas nebol a upaľovala som do školy.
.
.
.
,,Slečna Hayvenová, nevieme chodiť načas?"
Namiesto pozdravu na mňa zavrčala trénerka. Doriti! Ja som zabudla že práve dnes máme mať prvý telesný tréning pred našimi skúškami! Tá ma aj zožerie.. Ako niekedy mi naozaj príde, akoby bola veľký prerastený pes. Možno ani nie výzorom ako chovaním. K podriadeným samé hav, hav a vrčala hádam aj na vlastné deti, no a k nadriadeným? Také líškanie ako som u nikoho nikdy nevidela. Ale akože naozaj.
"Hayvenová, dopredu. Ukážete nám, ako sa má pravá dráha preliezať."
Tak a toto ma dorazilo. Akože je tam mnoho chalanov čo by to zvládli a najmä Scott. Čo nenechá predvádzať jeho? Arrgh. Donútila som sa spraviť prvý krok, telo ma neposlúchalo, nechcelo ísť. Žalúdok mi spravil otočku a oči sa mi zahmlievali. Nie som prispôsobená na fyzickú námahu a tobôž nie na to, aby som preskakovala prekážky, vyťahovala sa na lane a podobné blbosti. A ešte keď mi do toho chce hentá harpya trepať. Nemala som rada ani telesnú ako normálne hodinu v škole a nie ešte takto.. Ah. A radšej v škole hodinu telesnej ako tuto celý deň. Otočila sa na päte a vzala nás ďalej, do veľkej telocvične. Bola rozľahlá. Jednu stranu tvorili vchody do šatne a vstup do telocvične, ktorým sme sem prišli. V rohu tu boli i dvere mne neznáme, zrejme od kabinetu. Napravo od nej sa nachádzala celá stena pokrytá rebrinami. Tak isto i tá naproti nej, no tá mala aj basketbalový kôš. Oproti boli klasické veľké telocvičňové okná a vstup do posilovne. Bola to taká typická školská telocvična. Až na to, že na zemi už boli nachystané nejaké tie mučiace telocvičňové pomôcky cez ktoré vás nútia skákať, skackať, preskakovať. Jednoducho pre mňa mučiareň. Postupovala som ďalej.
Trénerka sa otočila na mňa, nahodila víťazoslávny úsmev a začala:
,,Tuto, drahá Mackenzie nám názorne ukáže, ako by ste túto dráhu mali.. Ehm teda asi nemali prejsť."
Prešla som ešte dva kroky, kým som sa dostala na štartovaciu čiaru.
,,Budem ťa navigovať, počúvaj ma! Tri.. Dva.. Jedna.. Ideš!"
Nohy mi vyštartovali skôr, ako som si stihla uvedomiť, do čoho idem. Až teraz som si začala premeriavať terén. Všimla som si pár prekážok, ktoré by som teoreticky mohla zvládnuť. Škoda však, že niektoré, ako tá dvojmetrová stena pred koncom, nezvládnem.
,,Preskakuj!" zaziapala trénerka.
Všimla som si pár celkom nízkych prekážok. To zvládnem! Preskočila som prvú, druhú.. Ôsmu.. Kurnik! O túto som zavadila nohou!
,,Hayvenová! Vy ste tak neschopná! Otočiť, podliezť!"
Čoooo? Veď to má 60cm nad zemou!! To neprejdem ani ja a nie ešte naši chalani! Skúsiť to ale môžem. Tak som sa otočila a upaľovala naspäť. Hodila som sa bruchom k zemi, bradou som pobozkala naše prekrásne zošúchané parkety. Sklonila som hlavu a snažila sa posunúť rukami. To mi nešlo. Skúsila som to špičkami, to šlo ale pomaličky..
,,Hayvenová, slimák vás predbehol!"
To bola zlomová veta. Namosúrila som sa a postavila sa. Samozrejme, že prekážky som vzala so sebou.
,,Hayvenová, správate sa ako obyčajný emocionálny Omikron!"
,,A vy štekáte ako pes. Sme si kvit."
Odvrkla som, čím som si získala pozornosť celého zbytku triedy. Pche. Nie som však padavka, niektorými prezývaná ako omikron. Som Mackenzie. A i keby mám byť omikronom, toto zvládnem. Zohla som sa, uložila prekážky a sotila do Scotta, ktorý stál na štartovacej čiare.
,,Znovu!"
Okríkla som harpyu.
,,Nezvládneš to!"
Ozval sa Scott. Tomu ver, že to zvládnem! Aj keby som tu mala umrieť. Zvládnem! Harpya na mna pozrela s výsmechom v očiach, zatiaľ čo ja som si prezrela terén. Nebude to ľahké, ale zvládnem to.
,,Teraz!"
Zrevala a ja som utekala ozlomkrky. Tentokrát som nohy zdvíhala vyššie, pomáhala si rukami-nohami aby som sa predrala prvou prekážkou. To vyšlo!
,,Doprava! Vylez!"
Harpya.. Prudko som sa otočila doprava na lano. Dobre. Nerobím to prvýkrát, no nevynikám v tom. Doteraz som vyšla maximálne po polovicu. Zdvihla som tvár ku stropu a zbadala na lane 3 kusy priviazanej látky. Modrú,ktorá bola niečo za polovicou lana, zelenú, ktorá bola asi i pol metra vyššie a červenú. Tá bola takmer úplne hore. Hlavu som sklonila naspäť ku koncu lana.
,,Hviezdička vyhorela!"
Vyprskol Scott.
,,Ešte ani nezačala horieť."
Dovolila som si odvrknúť, za čo mi harpya poslala nenávistný pohľad. Chcela som sa otočiť a poslať jej pusinku ale ešte som si svoj život vážila dostatočne. Zacvakla som si nohy do lana, chytila sa najvyššie ako som mohla a začala liezť. No, žačala. Privrela som oči a hodnú chvíľu som sa prechytávala rukami a posúvala si nohy. Otvorila som oči, aby som skontrolovala ako vysoko som no a..
Vrava, smiech, rehot. Veď ja som sa neposunula ani o kúsoček!
,,Hayvenová, Hayvenová. Dolu! Na koniec. Ku stene!"
To akože k TEJ stene? Tam tu tej vysokej? Akože.. Sú tu ešte i rôzne bedne. Nemohla by som najprv preskočiť tie? Ale nieee, harpya je harpya.
,,Skoč!"
Skočila som, nedočiahla som, spadla som
Skočila som znovu, snažila sa odraziť o stenu, spadla som. Ešte tvrdšie.
Skočila som, chytila sa okraja steny a držala sa jej ako kliešťa. Snažila som sa prehupnúť cez okraj za pomoci nôh i rúk ale tu by mi ani zuby nepomohli. Spolužiaci sa dokonalo zabávali, aspoň na niečo som bola užitočná.

*****

Rozleteli sa dvere:
,,Svetlana, to čo tu stváraš?"
,,Testujem študentov, ako vidíš."
Zalíškala sa.
,,Tak to teda vidím. Zabudla si, ako si začínala, Svetlanka?"
_______________________
Taaakže drahé moje.
Aké máme po dnešnej kapitolke pocity? Kto si myslíte, že bude nová postava, ktorá sa nám objaví v príbehu?
Dúfam, že som vás zatiaľ nesklamala a nikdy nesklamem. (Možno pri neukončených koncoch ale niekedy to inak nepôjde 😀)
Pokiaľ by ste nali akékoľvek nápady či pripomienky sem s nimi.