Tretí deň sa potuľujem v lese a premýšľam čo so životom. Telefón sa mi dávno vybil a tak teraz už nemusím riešiť zmeškané telefonáty od Kris, Mamy či dokonca Avriela. Mobil je v poriadku v taške, i keď som mala nutkanie pri každom zvonení pri mene Avriel ten telefón hodiť o zem, udupať ho, vykopať si jamu do Číny a zakopať ho tam. A možno som to mohla spraviť. Aspoň by sa mi uľavilo. Teraz mi až začali všetky tie drobnosti dávať zmysel. Ako som nikdy nemohla Kris zastihnúť doma. Ako sme sa stretali vždy len na určitých miestach alebo ma chodila čakávať ona. Kde bola ona, tam bol Avriel. Kde bol on, tam bola Kris. Oprela som sa o strom a opäť ma premohol plač. Ako len mohla? Ako len mohol? A nie je to proti prírode? Moja omega a môj druh? A v podstate.. Omegy sú na tvorenie rodín a žena a žena rodinu nevytvoria. Ale prečo práve môj druh! Veď je MÔJ!
Hnev vo mne opäť dosiahol hranicu vrchola. Mrzelo ma, že sa beta vo mne prejavila len pri návale hnevu, ale užívala som si to. Vedela som, že som sa premenila, pretože som v mihnutí oka mohla vidieť svet úplne inak. Zo stromov padali posledné listy a ja som mohla vidieť, koľko času im zostáva. Vedela som rozpoznať každý list na zemi a priradiť ho k presnému miestu na strome, kam patrí. Videla som i ďaleko za obzor. Počula som zurčanie vody v potoku ďaleko predo mnou, zvuk práve prechádzajúceho auta niekde v blízkej dedine. Pokiaľ som sa zamerala na akékoľvek miesto, videla a počula som, čo sa na ňom deje. Ale ja som sa zameriala na svoje vnútro. Ako mi adrenalín prúdil žilami a pri každom údere srdca mi zvyšoval telesnú teplotu. Počula som, akoby moje srdce bilo ako zvon a malo silnú ozvenu. Vlasy mi z nadšenia stavali dupkom a v celom tele mi vírila energia, ktorá potrebovala von. A tak som ju vypustila. Rozbehla som sa smerom k potoku a v sekunde som pila z jeho chladivého studeného prameňa. Hrdlo mi vyschlo po celom tom čase v lese. Začula som veveričku na strome ako skočila z konára na konár. Otočila som sa na ňu. Pozrela sa na mňa a čakala som, že zuteká. Prišla však ku kraju konára. Akoby ona bola práve tá, ktorá je prekvapená z toho, koho vidí. To som až taká rarita? Zasmiala som sa a pokúsila sa ju pohladiť. Ale ona hups, preskočila na ďalší konár. Z energie vo mne ubudlo sotva niečo. Preháňala som sa lesom hore-dole ale nepodarilo sa mi zbaviť sa nadbytočnej energie. Vyliezla som na úplný vrch kopca a vyšplhala sa na samí vrchol mladej a celkom pružnej liesky. Ponúkala mi svoje pevné konáre pod nohy. Jeseň pomaly prinášala studené sychravé počasie, no adrenalín mi poskytoval dostatočnú ochranu pred zimou. Liezla som ďalej po lieske. A na úplnom vrchu sa mi naskytol ten najkrajší výhľad na okolitý les a mesto v diaľke.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Toto je pre mňa to pravé. Pokoj na samote bez druha, svojej omegy. Pokoj od všetkých ľudí.
____________________________________ Ehm.. Ehm.. Po predošlých skúsenostiach som sa rozhodla vydávať kapitoly tak ako budu napísané. To znamená či budú mať 300 alebo 500 slov. Neskôr sa k ním vrátim.. Doplním upravím a podobne.
