SPÄŤ V ČASE || Michal Kavuljak [SK] 🖋

1. PONDELKY

Neznášam pondelky.
Niekedy si hovorím, či by nám nebolo bez nich lepšie. Možno keby sme začínali týždeň utorkom alebo stredou tak by som do školy nevstával s takou nechuťou. Ešte 5 minút. Nechcelo sa mi vyliezť z postele. Človek by si povedal, že keď už ste tretiakom na strednej, že ste si za tých osemnásť rokov na zemi už zvykli ráno vstávať, ale pravda je iná. Zatvoril som oči a začal som sa opäť ponárať do svojich snov. V tom sa dvere na izbe rozleteli a dnu napochodoval otec. Sen bol fuč. - Vstávaj ty leňoch. Máme krásne pondelkové ráno a ty ideš do školy! - páni, viac toho ani povedať nemusel. Takýto nadšený býva ráno len vtedy, keď na internete nájde dobrý film, ktorý si večer pozrieme alebo keď má voľno. A ani tentoraz som sa nemýlil. Bol doma a prišiel si vychutnať tú chvíľu, keď mi oznámi, že idem do školy. Zgúľal som sa zo svojej paletovej postele na dlážku a dal som si pár klikov na rozhýbanie, no pri piatom som to vzdal a ostal len tak ležať. V izbe som mal neskutočný bordel.
Väčšinou som upratoval vtedy, keď mi to prikázala mama a tá bola doma jeden týždeň v mesiaci. Často cestovala za prácou do Londýna. Nechápal som prečo tak ďaleko, ale dúfal som, že sa tam niekedy odsťahujeme. Môj otec pochádza z Londýna. Lenže mama by nikdy nepredala dom svojich rodičov a tak trčíme stále tu na severe Slovenska. Ledva sa to dá nájsť na Google mapách. Veľmi si prajem byť ako ona, túžim cestovať a spoznávať svet, mnohokrát bola aj v Amerike.Každý večer mi volala kde je, čo robila, čo videla, ale lepšie raz vidieť ako sto krát počuť.
Ona však chce presný opak, najradšej by bola ak by som bol celý život doma. Tu, kde na mňa nič nečaká. Takže mi vlastne vyhovovalo, keď bola odcestovaná za prácou. S Dávidom sme jazdili po meste alebo sa túlali po okolitých lesoch a hlavne som nemusel upratovať izbu.
V kúpeľni som strávil dobrých dvadsať minút, kým som sa dal dokopy a vyzeral aspoň trochu ako človek. Zišiel som dolu po schodoch rovno do kuchyne, kde na mňa už čakala moja najlepšia kamarátka - chladnička. Dneska to bolo len také krátke stretnutie, lebo som sa ponáhľal. Vytiahol som mlieko a nalial ho do misky. Otvoril som skrinku s cereáliami, - Inak došli nám cereálie, - zakričal zo svojej izby otec. Zatvoril som skrinku s cereáliami. Chytil som misku oboma rukami a vypil som čisté mlieko.
Vonku pred domom na mňa už čakal Dejv. Už si zvykol, že na mňa musí ráno čakať. Sedel v aute, počúval ranné správy v rádiu, pretože nemohol preladiť pokazené rádio na nič iné. Keď ma uvidel vychádzať z dverí, iba naštartoval toho svojho hrdzavého Forda, hodil som ruksak na zadné sedadlo a vyrazili sme. To auto bolo na pokraji rozpadu, no stále držalo pokope, asi nejakým Božím zázrakom, ale mali sme ho obaja radi. Dodnes si pamätám ako sme ho vyberali na internetovej stránke bazaru - nechcel len tak hocijaké auto, ale auto s príbehom a toto zrejme pamätalo aj vylodenie v Normandii. - Tomu by si neuveril. Jenny sa zase rozišla s frajerom.
- Nazdar, aj ja ťa rád vidím.
- Prepáč, - nastrčil päsť, - myslím, že ju zavolám niekam von.
Nenechal som ho dlho čakať a hneď som mu náš pozdrav opätoval, - Ale čo, konečne sa na to po dvoch rokoch odvážiš? - Dávid o nej básnil už od príchodu na strednú. Poznám ho už od prvej triedy a nikdy som ho nevidel takého zaľúbeného. Niet sa čomu diviť, Jennifer bola najkrajšia baba na škole. Ale nebola môj typ, narozdiel od neho. Tušil som, že bude o nej hovoriť celý deň, tak som sa s tým radšej zmieril a rozhodol sa mu dať rady od Nikdysom Nemalfrajerku - Tutoriál ako zbaliť dievča.
Podarilo sa nám prísť v čas. Nechápal som ako, keďže cesta s rečami o Jenny sa zdala nekonečná a myslel som, že do školy prídeme až na poslednú hodinu. Ale nestalo sa tak. Vošiel som do školy a zamieril do šatne. Otváram skrinku a tu na mňa z nenazdajky zaútočili učebnice. Všetko zrazu potemnelo. Knihy, ktoré doteraz padali k zemi sa zastavili. Ruch na chodbe ustal. Otočil som sa, všetci stáli na mieste. Tom, ktorého naši triedni tyrani šikanovali, už od prvého ročníka, mieril tvárou rovno k zemi a učebnice ktoré držal boli rozhodené v priestore. Vyzeral ako by mal o seba priviazané lano alebo čo. Stuhol som. Nechápal som čo sa to dialo.
- Čo to do riti bolo?! - zastavil som sa pred vstupom do školy a nechápavo som hľadel okolo seba.
- Čo bolo čo? - Dávid sa na mňa prekvapene pozrel.
Čo sa to stalo? Čo som to videl? Kráčal som ďalej do školy, - Ale nič, niečo sa mi zdalo, - nedokázal som na to prestať myslieť. Zamieril do šatne postavil sa pred skrinku, otvoril som ju a knihy sa mi rozsypali na zemi a za sebou som počul ako plesla Tomova tvár o školskú podlahu. Odskočil som od skrinky. To nie je možné.. Čo sa to do pekla deje? Trvalo mi hodnú chvíľu kým som sa vrátil opäť do života. Pribehol som k Tomovi, ktorý ešte stále pozeral pod skrinky.
- Si v poriadku?
- Hej som oni ma len..
- ..Podkopli?
- Áno, - začal sa škrábať zo zeme. Pomohol som mu pozbierať všetky veci, potom som pozbieral tie svoje a vydal sa do triedy. Tri hodiny som sa tváril, že počúvam Dávida ako mi rozpráva o Jenny tak, aby nás nepočula, no premýšľal som nad tým čo sa udialo na chodbe. - Héj, héj! Počúvaš ma? Zem volá Mikea.
- Ja.. Jasné že ťa počúvam, takže, čo máš v pláne?
- Robíš si srandu? Celý čas ti o tom hovorím. Si akýsi duchom neprítomný.
- V noci som moc nespal, tak to dobieham teraz, - strašne nerád som mu klamal, ale čo som mu mal povedať? Vieš Dejv, mal som také Deja Vu, niečo čo sa stalo dnes ráno v šatni. Vlastne to bol skôr prelud alebo som to zažil a zopakovalo sa to. V tú ranu by sa mi vysmial do ksichtu alebo volal psychiatrickú liečebňu. Rozhodol som sa teda, že ten zvláštny moment zajem bagetou, ktorú mi ráno pripravil otec. Prehrabával som ruksak ale nič som nenašiel. Zabudol som ju doma.
- No mňa vystrie, - povedal som si popod nos hlasnejšie ako som si myslel.
- Mike k tabuli! - povedala dejepisárka Marta. Nenávidela ma od prvého ročníka, keď som jej nechtiac zo stola zhodil porcelánového delfína Paula, - Očividne to vieš lepšie ako ja.
Nevedel som. Hodiny šli pomalšie ako v ktorýkoľvek iný pondelok. Nevedel som sa dočkať konca, ktorý nakoniec prišiel. Posadil som sa do auta a dali sme sa na cestu domov. Keď som pred domom vystúpil z Forda, z terasy na mňa niekto zavrešťal. - Mike Joseph Rivers! Okamžite padaj do svojej izby a uprac si tam!
- Ahoj mama, aj ja ťa rád vidím! - otočil som sa späť k Dávidovi, pozdvihol som obočie a on pochopil, že dnes večer sa už nestretneme.
- Maj sa starec. - Zabuchol som hrdzavé dvere a v tom odpadlo spätné zrkadielko.
Vyšiel som hore do svojej izby, zabuchol dvere, sadol si na posteľ a nechápal celému tomuto dňu. Mal som pocit akoby sa dnes na mne vybíjala karma na každom rohu.
Neznášam pondelky.