SPÄŤ V ČASE || Michal Kavuljak [SK] 🖋

2. VÝLET

Pár dní na to sme dostali v škole voľno, kvôli nejakej odstávke elektriny alebo čo. To však hralo do kariet, pretože ja, Dejv a Tom sme už dlho plánovali, že vypadneme niekam do hôr stanovať a chceli sme to stihnúť ešte túto jeseň. Všetko šlo skvele, pred nami bol predĺžený víkend, počasie nám prialo - mala byť jasná noc, bezvetrie, teplota nad nulou.. Čo by sa mohlo pokaziť.
Tom býval neďaleko od nás, takže ráno, kým som ja ešte prezeral obsah chladničky a hádzal veci do ruksaku, on už sedel u nás na terase a čakal, kto z nás dvoch sa ukáže ako prvý. Bol som presvedčený, že to bude Dávid, ale nie. Skontroloval som či som si zobral stan, spacák a svoju starú deravú deku. Nie len Ford mal príbeh, aj táto deka ho mala, veď bola, aspoň podľa mami, staršia ako naše mesto.
Zdvihol som ruksak, rozlúčil sa s mamou a vyšiel von z dverí. Sadol som si k Tomovi a premýšľali sme, kde len môže byť.
- Myslíš, že zaspal?
- Čo? Dejv? - zasmial som sa, - ten v živote nezaspal. Niekedy si hovorím, či vôbec spí, - zamyslene som odvetil.
- To je pravda, ale tak...
Nestihol dopovedať, pretože mi vo vrecku začal zvoniť mobil. Kým sa mi ho podarilo vyslobodiť z vrecka, tak Vicetone - Nevada začalo hrať na druhý krát. Boli to zlé správy.
- Fordovi odpadol výfuk..
- Ale nie, kamoš, to ma mrzí, mám na pohreb priniesť kvety? - dal som si záležať, aby počul tú radosť v mojom hlase.
- Preskočilo ti?! Svojho miláčika sa nevzdám! -,odsekol mi, - Nie je to nič, čo by tatko neopravil, no dnes má veľa práce takže čo bude s našim výletom?
Plánovali sme to už od začiatku roka. V lete na to nevydal čas, lebo som bol u starých rodičov v Anglicku, ale bola to tradícia už od základky, takže sme to nechceli vzdať ani teraz. A v tom mi to napadlo, - Pôjdeme vlakom. Nepôjdeme síce na naše miesto ako sme plánovali, ale keď už sa nám naskytla príležitosť, tak by sme mohli ísť niekam ďaleko, úplne mimo mesta.
Tom bol za, ale Dávid trucoval, kvôli svojmu autu. Nechcel ho opustiť, veď bolo jednou nohou v hrobe.. už desať rokov. No nakoniec som ho presvedčil, keď som mu sľúbil, že sa za neho prihovorím u Jenny.
Chyba číslo jeden. Meno Jennifer sa pred Dávidom nespomína. A keď už, určite nie takto skoro ráno.
A vyrazili sme. Zbožňujem cestu vlakom. Je to oveľa pohodlnejšie ako cestovanie autobusom, no keďže sme na Slovensku, dostať sa niekam trvá večnosť s nekonečnom prestupov. Vlak zastavil v stanici s dosť veľkým meškaním a tak sme vyskočili z vlaku a utekali na ďalší. Predierali sme sa davom ľudí, ktorý nás neskutočne brzdili.
- Hej pohnite sa.. chalani?- ani sa nepohli. Vlastne sa nepohol nikto. Vlaky prichádzajúce do stanice stáli pár metrov od nej. Kopček zmrzliny práve začínal padať malej dievčine z kornútka a ostal stáť vo vzduchu. Vo vzduchu stáli aj dva holuby, ktoré sa bili tak, že z nich lietalo perie všade navôkol, ale ani tie sa nepohli. Zrazu som si niečo všimol. Z môjho vrecka práve niekto vyťahoval peňaženku.
- Ty zasraný hajzel! - povedal som dostatočne nahlas. Ale aj tak to nikto nepočul.
Ďalšia predtucha. Rozhodol som sa to využiť vo svoj prospech. Z batohu som rýchlo vytiahol pero, papier a všetky veci z peňaženky som si starostlivo uschoval v ruksaku. Vlak zastavil v stanici s dosť veľkým meškaním a tak sme vyskočili z vlaku a utekali na ďalší. Predierali sme sa davom ľudí, ktorý nás neskutočne brzdili. A v tom sa to stalo. Z môjho vrecka sa vytratila peňaženka a utekali sme ďalej. Aká škoda, že neuvidím jeho ksicht keď uvidí papier s textom "a máš to ty zasran." Nebudem klamať, bol som z toho neuveriteľne pobavený, no na druhú stranu aj vystrašený. Nechápem, ale stalo sa to druhýkrát, to nemôže byť náhoda.
Zvyšok cesty som už bol viacmenej ticho a rozmýšľal nad tým čo sa stalo.
- Mike? Ideš s nami? - prerušil tok mojich myšlienok Tom. Pozrel som von a okamžite som sa postavil na nohy.
- Si píš, neviem sa dočkať, - snažil som sa neznieť sarkasticky. Prešlo mi to.
Vyskočili sme z vlaku a vydali sa na dobrodružstvo naprieč krajinou. Okej, zas toľko dobrodružstva to nebolo, pretože sme len prešli za dedinu, v ktorej sme vystúpili, vyšľapali na kopec a zamierili do lesa, kde sme asi po pol hodine našli najideálnejšie miesto na prenocovanie - lesná rovná čistinka, s veľa suchými konármi okolo, na založenie ohňa, potôčikom neďaleko (pre každý prípad). Rozložili sme stany, nanosili drevo, aby sme nemuseli každú pol hodinu vstávať od ohňa.
Padla noc. Keby som sa teraz vydal do toho hustého lesa, na sto percent by som tam zablúdil. Bola jasná noc, sedeli sme pri ohni, zohrievali si jedlo a Dejv rozprával o Jenny. Ešte stále.
- Chalani, musím vám niečo povedať, - nadhodil som. Dávid tušil, že pôjde o niečo vážne. On to proste vždy vedel a bolo to poznať aj podľa toho, že sa zastavil v strede nedokončenej vety.
- Viete.. ehem.. pred pár.. pred pár dňami sa mi stalo niečo veľmi zvláštne.
- Ale nie! Ty si sa do niekoho zabuchol! - skríkol Tom.
- Čo? Nie, šibe ti? - jediné dievča s ktorým mám ako taký vzťah je moja sestra Sue a nevyzeralo to tak, že by sa to v najbližších pár rokoch šlo zmeniť, - Viete, rozmýšľal som, či vám o tom povedať. Ale obom vám verím a preto mi sľúbte, že to ostane len medzi nami.
Na čo Dejv raketovo odpovedal- Neboj starec, pomočovanie sa dá vyriešiť.
Tom aj Dávid sa rehotali z plných hrdiel. Začínalo sa mi zdať, že sa mi nepodarí donútiť ich, brať to trochu vážne.
- Ježiš, veď nechajte ma dohovoriť. Zažívam niečo ako DejaVu, ale nie v takom zmysle, že sa mi to sníva a potom sa to stane. Deje sa to, že to vidím niečo pár sekúnd predtým ako sa to stane.
Tí dvaja si vymenili pohľady, pozreli sa späť na mňa a opäť sa začali smiať. No ja som sa nesmial.
- Myslím to vážne. Neviem ako to funguje, stalo sa to už druhý krát.
Dávid sa mi pozrel do očí a prestal sa smiať aj on, - Myslíš to vážne?
- Smrteľne, - dodal som ešte vážnejšie.
Začal som im vysvetľovať kedy to začalo, ako to sa to stalo prvý krát, čo som spravil na stanici. Nastala chvíľka ticha.
- Čo ak máš super-schopnosť? - povedal Tom.
- Nebuď smiešny, nič také ako super-schopnosti neexistuje.
- Ale uvažuj. Kedy sa ti to stalo?
- No raz keď ma skoro okradli a raz keď na mňa padali učebnice.
Tom je veľký fanúšik komiksov. Načítal ich nespočetné množstvo, ak hľadáte najväčšieho znalca v komiksovom svete, je to práve on. Navyše bol múdrejší ako ja a to ma celkom štvalo, vždy bol odo mňa o krok vpred.
Chvíľku sme len tak mlčky sedeli. Dejv na mňa stále hľadel, Tom sa hrabal palicou v pahrebe a ja som si prezeral uhoľ na palici, čo bola ešte pred piatimi minútami moja hrianka.
- Viete čo, zabudn...
Tom vyprskol pár uhlíkov mojim smerom, no nikdy sa ku mne nedostali. Stáli blízko mňa, tak že som skoro cítil ich teplo. Môj vrodený reflex, ma ihneď uhol z trajektórie letiacich meteoritov aj keď vlastne som mal času dosť. Postavil som sa a prezeral som si uhlíky.
- Čo to do teba vošlo?
- Ako si to?! - Tom vyskočil na nohy, - Ako si sa tak rýchlo... presunul?
A vtedy mi to došlo. Ako som hovoril, vždy bol odo mňa o krok vpred. Dávid sa snažil vstrebať to čo som povedal pred pár minútami, ešte stále sa ani nepohol.
Tom na mňa stále hľadel spôsobom ako by ma videl prvýkrát v živote.
- Na dnes toho bolo dosť, idem spať, - zdvihol som sa a odišiel do svojho stanu.

⬡⬡⬡

Moje myšlienky mi bránili v tom, aby som vyšiel zo spacáku. Bol som veľmi nevyspatý, po minulej noci. Tento pocit mávam často, keďže trpím akousi formou poruchy spánku. Prevaľoval som sa z boka na bok. Cítil som, že ležím na nejakom kameni alebo niečom inom, čo bolo pod stanom. Nevydržal som to! Celý nervózny, mávajúc okolo seba rukami, som sa vytackal zo stanu. Všade navôkol bola ranná hmla, cez ktorú sa začali prerezávať slnečné lúče. Tomáš a Dávid ešte spali. Museli byť hore veľmi dlho do noci, pretože v ohnisku ešte dohorievali uhlíky. Nahádzal som do vnútra nejaké drevo, konáre s lístím, ktoré sme boli lenivý obtrhať a rozfúkal oheň. Poobzeral som sa po okolí. Všade boli pohádzané sáčky od čipsov, chrumiek, obal od špekačiek a plechovky od Coca-Coly. Všetko som pozbieral na kopu, ktorú potom vezmeme so sebou. Sadol som si na klát a ďalej rozmýšľal. Urobil som dobre, keď som im to povedal? Započúval som sa do zvukov naokolo - praskanie dreva v ohni, šum vetra v korunách stromov.. rachot z Dávidovho stanu. A bolo po rannom pokoji. Z batohu som vybral konzervu fazúľ a vložil ju do pahreby, aby sa trošku zohriali.
- Dobré ráno, - povedal Dejv rozospato, keď vyliezal zo stanu.
Iba som nemo prikývol a prisadol si ku mne. Ani jeden z nás neprehovoril, ale presne som vedel na čo myslí. Mali sme také "spojenie". Bolo to fajn, vždy keď sme prežívali nejaké ťažké chvíle, stačilo, aby sme tu jeden pre druhého boli a nemuseli nič hovoriť. Napríklad, keď sa Dejv rozišiel s Karin. Trápilo ho to hodnú chvíľu. Vlastne to nebola chvíľa. Popravde sa z toho dostával skoro mesiac a podľa mňa ho to stále neprešlo. No potom k nám na školu prišla Jennifer. Takže tak...
Tento deň proste začal strašne. Čo nevidieť sa k nám pripojil aj Tom. Takmer sme sa nerozprávali a keď už, tak len základné veci ako kedy nám ide vlak alebo kde mám druhú ponožku alebo pomôžete mi zbaliť stan? Práve som pochopil, čo znamená plytká konverzácia o ktorej mi tak často rozprávala Lucia, naša spolužiačka, zvyčajne v spojení s chalanom s ktorým práve randila alebo so mnou. Ale nemal som jej to za zlé, vedel som o sebe, že nie som práve najvhodnejší typ pre každodennú debatu.
Tom bol od rána priveľmi ticho. To sa mi ani trochu nepáčilo. Čo by som dal za aspoň nejakú konverzáciu. Bral by som hocičo. Aj morzeovku napríklad!

Batohy boli pobalené, oheň uhasený a my sme kráčali lesom späť ku stanici.
- Dobre! Takže myslím... Myslím si, že by sme sa na tie tvoje schopnosti mali pozrieť bližšie. Doma mám, veľa rôznych komiksov tak by sme mohli nimi inšpirovať a trochu ťa otestovať, - povedal Tomáš.
- No a-áno mohli by sme a potom tajne ušijeme oblek z pyžama! - dodal Dávid s posmeškom.
Ja aj Tom sme ho celkom úspešne prebodli pohľadom.
- Teda.. sme v pohode? - opýtal som sa.
- Robíš si srandu?! Náš najlepší priateľ má super-schopnosti! To je predsa sen každého! - nikdy som Dejva nevidel pre takého nadšeného.
Nakoniec sa ten výlet podaril. Po zvyšok cesty sme sa našťastie rozprávali úplne normálne a dohadovali sme detaily nášho budúceho stretnutia. Budem rád, ak mi to mama nezakáže...