SPÄŤ V ČASE || Michal Kavuljak [SK] 🖋

PROLÓG

Chlad.
Cítil som ho úplne všade. Snehové vločky mi pomaly dopadali na tvár a menili sa na drobné kvapôčky, ktoré sa miešali s mojou krvou, pri mojom krku. Hľadel som pomedzi konáre stromov, cez ktoré presvital mesačný svit. Bál som sa čo i len pohnúť. Celé telo ma začalo bolieť ako sa mi z tela vytrácal adrenalín. Cítil som ako ma niečo tlačilo v ramene. Bolesť sa rýchlo stupňovala. Pootočil som hlavou, aby som sa presvedčil či je to naozaj tak. Cez ľavé rameno mi prešiel vcelku ostrý a dlhý konár starého zvaleného smreku, no ani to ma neprinútilo prestať na ňu myslieť. Dalo mi dosť zabrať, aby som udržal slzy v očiach. Môj srdcový tep sa začal spomaľovať čoraz viac. Chcel som vrátiť čas, no nešlo to. Počul som Dávida ako niečo kričí, no nerozumel som mu. Jeho hlas sa strácal do diaľky aj keď som vedel, že mieri presne ku mne. Slová akoby mizli zakaždým, čo ich vyslovil. Bežal tak rýchlo, že som si pomyslel, že ho zastaví až pád, keď sa o mňa zloží. Zastavil tak prudko a tesne vedľa mňa, že sneh spod jeho ťažkých kanád ma takmer celého zavial. Cítil som sa presne tak ako keď som vtedy stál na autobusovej zastávke, a ošpliechalo ma auto, ktoré úplne náhodou prešlo priamo cez mláku. Kolená sa mu podlomili a zaboril sa do snehu. Chytil ma za ruku - Ježiši.. Vydrž kamoš...
Bezducho som hľadel na vrchol útesu, z ktorého som spadol. Bola to riadna výška a bol som prekvapený, že som to prežil. Neudržal som otvorené oči. - Nájdi ju.. prosím... - povedal som.
Mal som pocit ako keby mi ich niekto nasilu zavieral. Nachvíľu som ich zavrel a..