Monster

Predslov

Tma.
No nie iba tma, nie celkom. Niečo mi stále bránilo ponoriť sa do toho blaženého ticha a nechať sa unášať smerom k môjmu vykúpeniu. Mojím vykúpením však nebolo zobudiť sa z tohto nechceného zážitku a ukrutnej bolesti na ktorú som si už aj tak zvykol. Nechcel som zrazu otvoriť oči, zobudiť sa do nového dňa a na všetko zabudnúť akoby to bola iba daľšia nočná mora. Nie, mne ostávala iba jediná cesta. Mojím vykúpením mala byť smrť.
Aspoň to bol pôvodný plán keby všetko zlyhalo. Ako väčšina ktorých som z detstva poznal, alebo lepšie povedané, ktorých si myslím, že som poznal som bol názoru že nič horšie už nemôže byť. Och, iba Boh vie ako veľmi som sa vtedy mýlil, aké je len zmýšlanie detskej mysle jednoduché. Bez žiadnych zábran, pomyslenia na následky, druhých myšlienok ktoré by obmedzovali predstavivosť, hlúposť, čistú ale aj temnú stránku detského myslenia a fantázie.
Nemôžem však všeko hodiť na našu fantáziu. To čo sa udialo po tomto masakre by nenapadlo ani toho najväčšieho realistu a pesimistu dokopy. Toto bola tá najtemnejšia, najtajnejšia a najhnusnejšia stránka sveta na ktorú by neprišiel snáď ani Sherlock Holmes o ktorom hovoril pradedko že bol považovaný za najväčšieho detektíva sveta. Teda aspoň podľa toho čo bol schopný vydolovať z doslova prehistrickej učebnice dejepisu z obdobia okolo druhej polovice 24. storčia! Ani neviem kde ju mal skrytú. Dobre preňho, inak by ju mohol hľadať asi len v popole okolo ohniska. No čo dodať, bol som rodený podpaľač.
Avšak všetko má svoj háčik. Každá vec ktorá sa udeje vo vesmíre či už o nej vieme alebo nie. Či už jej následný vývin bude dôležitý alebo nie má aj druhý lepší avšak pre nás to bol viac pravdepodobný horší koniec. A to som myslel, že to už horšie byť ani nemôže. Ale mohlo a čuduj sa svete, že aj bolo. Pretože zákon schválnosti alebo ako tomu my teraz hovoríme "znákon maslového chleba" nás nepustí ani na krok bez toho aby sme niečo nestratili. Všade je to posraté slovíčko na tri písmená ALE. Áno, toto slovíčko nenávidím od okamihu čo som sa po dvoch mesiacoch prebral z kómy kôli citujem ,,masívnej strate krvi s pomocou ktorej by ste boli schopní premaľovať na červeno menšiu detskú izbu". Vraj je to zázrak, že som ešte vôbec nažive a nie ešte to že moje telo funguje rovnako možno ešte lepšie ako predtým. Môj imunitný systém odvtedy robý divy.
Pripisujú to najakej zvláštnej génove mutácii v mojom tele zapríčinenou I.L.S.R.G. Nemali však potuchy ako sa moje telo dostalo s ňou do kontaktu keďže ešte pred 25 rokmi to bol jeden z najtajnejších projektov sveta. Je to vlastne skratka ktorú používajú tunajší dokori. Ak sa vôbec o nich ako o doktoroch dá hovoriť. Skôr sa tvária ako sériový vrahovia skrížený s šialeným vedcom ktorý práve nadobro prišiel o rozum a to všetko dokopy nainfikované pozorohodným vírusom dobrého správania.
Ale to je len herecký výkon hodný Oskara. V skutočnosti striehnu na nás ako supi na zdochlinu len aby sa im niekto dostal pod skalpel do tej miesnosti posledného citu. Tak tu nazývame tú operačnú sálu kde pod tým nátlakom a stresom pomocou všetkých tých otrasných pokusov ,, Obeť pre vyššie dobro" ako to oni nazývajú zmenia živú bytosť na nepoznanie. Urobia z nej ľudskú mašinu na zabíjanie. A to doslova. Každý kto tam pôjde prvý krát dostane označenie. Sú to niečo ako identifikačné čísla vypálené do kože. Jediná pozitívna vec na tom je že vám dovolia vybrať miesto na tele kde vám to už zostane navždy, aby im tam každý nevrieskal že vypadá ako totálny idiot. Ja som to dostal na ľavú ruku do ramena. Avšak našli sa aj taký ktorý to dostali rovno do čela,na krk, na líce, na brucho, na stehná... Raz tu kolovali reči, že si to niekto dal laserom vypáliť do oka. Nikoho sme tu však takého nenašli.
Mohol by som to ešte opisovať najmenej tri hodiny ale to by asi moja psychika nedala. Skrátka povedané zmenia tam človeka na stroj. A ešte sa tam na tom priam zabávajú. Fuj, zasa je mi z tej spomienky zle. Stroje teda ľudia po pokusoch sú cvičený v tých najtvrdších podmienkach aké si len vyšší dokázali vymyslieť. Sú z nich vychovávaný tzv. Super vojaci.
Raz za pol roka, len tak mimochodom táto skúška skončila pred dvoma týždňami sa testovala naša schpnosť vydržať bez jedla. Uznávam je to ľahšie pre nás ako pre obyčajného človeka ale aj tak toto nie je normálne! V hodnotení som obstál medzi lepšími ale stále som nebol ani v prvej päťke. Ako to tý ľudia vôbec dokážu!? Chalan z tretieho tímu bol na štvrtom mieste mal na konte 54 dní bez jedla. Keď som to počul div že som neskolaboval. Ja som mal len niečo okolo 47 dní a už som mlel z posledného. Doteraz som nezistil koľko dní vydržal ten čo skončil prvý, pravdou je, že to asi ani nechcem vedieť to by som potom zrejme vážne odpadol a prebral sa pri najlepšom až o 3-4 dni. Stále, mojich 47 dní je úcty hodných.
Je to jedna z výhod po úspešnom prijatí I.L.S.R.G. Celý názov si však pamätám aj ja čo nemám najlepšiu pamäť na skratky. Správne by to malo byť Irreplaceable Living Supernatural Regeneration Genes. Alebo po normálnom jazyku Nenahraditeľné žijúce gény pre nadprirodzenú regeneráciu. No kto si to má pre všetko na svete celé pamätať? Nobelovu cenu pre toho kto vymyslel skratky. Aj keď je dosť krkolomná. Sú tu ale aj časy keď ma to napadne skôr ako vlasné meno.
Moje meno a meno mojej matky, jediného človeka ktorému na mne záležalo však nehodlám zabudnúť pokiaľ neodídem z tohto mizerného sveta, a to už navždy. To bolo posledné želanie mojej matky predtým ako ju chladnokrvne zabili keď sa ma snažila chrániť. Povedala aby som nikdy nezabudol na to kto som. Nato ma objala a dopadla na zem. Jej meno bolo Rosa. Celým menom Rosália podľa kvetu ktorý rozkvitol v deň jej narodenia a ako naschvál aj smrti.
Nemám rád keď si to vybavujem tak živo akoby to bolo včera. Cítim sa potom navracanie. A ako to, že ja stále žijem ale ona je mŕtva? Áno, je pravda že ma zachránila ale úplne inak ako by ste si mysleli. Je to zaujímavý príbeh, možno sa raz cez to prenesiem a budem vám to môcť povedať. Ešte však nenastala správna chvíľa. Dovtedy to však zrejme zostane najhlbším tajomstvom medzi mnou a mojou matkou. Teda pokiaľ na to neprídete sami. A ak áno, nechajte si to pre seba. Nemusí o tom každý predsa vedieť. No nie?
To bolo však predtým. Predtým ako sa začalo to peklo na ktorého čele nestál nikto iný ako naša nezameniteľná I.L.S.R.G. Tá istá látka vďaka ktorej nezvanému zásahu som ešte stále medzi živými. Niekedy za to ďakujem ale častejšie ju preklínam za že nie som na opačnej strane. Vec kôli ktorej som prišiel o všetko. Tá látka ktorá rozpútala tretiu svetovú vojnu medzi doslova všetkými krajinami Zeme. Veď predsa kto by nechcel vlastniť liek na 95% doposiaľ objavených chorôb, spomaľovanie starnutia, viac násobné zvýšenie fyzickej sily, odolnosť proti poraneniam... a mnoho daľších výhod? Aj cez všetky výhody aké len môže ponúkať by som aj tak najradšej vymazal jej vlastnú existenciu a všetkým ktorý s ňou prišli do kontaktu by som odstránil spomienky bez možnosti na ich návrat.
Prečo? Jednoduché. Čo nikomu nepovedali je že ľudské telo ju dokáže prijať iba do 20 rokov aj keď už po 16 sú to iba ojedinelé prípady, nedokáže vyliečiť tažšie choroby ktoré sa už prejavili a nie každý kto má o ňu záujem dostane tú šancu prísť s ňou vôbec do kontaktu. Skôr zrejme zomrie ako sa mu ju podarí získať pre seba. Ak však ste medzi štastlivcami (ako to kto berie, pretože ja určite nie) a prejdete všetkými potrebnými psychickými a fyzickými testami (čo vyradí najmenej polovicu, ak nie viac zo schopných kandidátov) čaká na vás ešte jedna skúška....

Ták a sme tu. Koniec predslovu alebo časť 0. Pred prvou časťou som vás chcela trochu oboznámiť so začiatkom deja aby tu potom z toho nevznikla pohroma. Nechala som trochu otvorený koniec aby to bolo napínavé. Moje odhodlanie a nedbytnosť kamarátiek ma dokopali až sem. Dúfam, že sa vám bude tento príbeh páčiť. A že to nedopadne viac než dosť divne. Čo bude podľa vás posledná skúška? Napíšte svoje odpovede do komentárov. To jest vše. Veľa zábavy pri čítaní.